Dažďové kvapky (publikované 4.8.2007)

Mraky plné vody začali polievať ustatú zem neveľkého mestečka zahaleného plášťom tmy s nespočetnými svetielkami snažiacimi sa preraziť svoje lúče cez nemalé množstvo drobných mäkkých kvapiek.

„Imagine there's no heaven,
It's easy if you try,
No hell below us,
Above us only sky,

Imagine all the people
living for today...“

Po pustej ulici okrem šepotu dažďa šepkali aj čiesi pery a nehlučne kráčal pár mladých nôh. Niekedy pokojne zastali a jasné oči bytosti upreli pohľad kamsi do neba, odkiaľ padala neha v tisícich kúsočkoch. Taká krehká a tak rýchlo pominuteľná.

„Imagine there's no countries,
It isn't hard to do,
Nothing to kill or die for,
No religion too,
Imagine all the people
living life in peace...“

Ešte chvíľu bolo počuť šuchot jej dlhej sukne, no o pár minútiek sa znovu rozhostilo ticho, ktoré prerušoval len neustály plač neba. Tak neznesiteľne znesiteľné. Jej telo pohlcovala tma, do ktorej sa prepadali aj okolité mlčanlivé budovy a staré smutné stromy. Nik neprichádzal ani neodchádzal. Akoby bolo všetko presýtené prázdnotou.

„You may say I’m a dreamer,
but I’m not the only one,
I hope some day you'll join us,
and the world will be as one.“

O niečo neskôr mohli sme ju nájsť, ako kráča po dažďom ošľahanom chodníku stále si šepkajúc slová piesne, ktorá znela jej v ušiach, hlave, duši, v každej bunke jej tela, ako sa blíži k lampe, ktorej svetlo odrážalo sa v záplave sĺz  tečúcich z očí anjelov smútiacich nad osudom ľudstva. Tam znova spomalili jej kroky a pomaly dvíhajúc ruky k nebu, pýtala sa samotného boha, prečo nemôže umrieť, keď to všetkým len sťažuje. Čakala odpoveď, no ona neprišla. Vedela, že to bolo ako prosiť nemého, nech prehovorí. On nemohol, aj keď chcel. A tak hľadajúc odpoveď vykročila znova vpred.

„Imagine no possessions,
I wonder if you can,
No need for greed or hunger,
A brotherhood of man,
Imagine all the people
Sharing all the world...

You may say I’m a dreamer,
but I’m not the only one,
I hope some day you'll join us,
And the world will live as one.“

Necelých pätnásť krokov od cieľa svojej cesty zastala naposledy dúfajúc, že nájde odpoveď. Okrem tejto otázky mučili ju ďalšie iné, no ona ich vnímala ako potešenie, lebo niekedy trpela rada, a príležitosť pohnúť veci ďalej. Tu prebudila sa v nej myšlienka, že jej čosi chýba. A skutočne. Tam kdesi vedľa mal stáť on. Otočila sa a zazrela ho. Usmiala sa a snažila sa ho chytiť za ruku. No on ostal vážny. Pokrútil hlavou na znak nesúhlasu a pomaly sa rozplynul pomedzi kvapky. Mala chuť utekať kamsi, odkiaľ už nevedie cesta späť, no nemohla. Mala chuť plakať, no z jej očí nevypadla ani jediná drobná slaná kvapôčka. Neostávalo jej nič iné, len skloniť hlavu a usmiať sa, tak ako sa usmievajú ľudia na pokraji zdravého rozumu a napokon zmeniť tento úsmev na úsmev plný pokory a trpezlivosti. Pozdvihla pohľad k blízko stojacej pouličnej lampe, ktorá sa od tej predošlej ničím nelíšila. Myšlienky jej miestami nedovoľovali dýchať, a preto povedala dosť.

V tom momente jej hudba dažďa omámila zmysly a doslova jej vnútila svoju krásu. Každým jemným zvukom padlej kvapky menila jej úsmev na šťastný. Zabudla na ľudí, zabudla na problémy, zabudla na túžby, pretože to všetko prevalcoval a zrovnal so zemou pocit slobody, ktorú milovala viac než bytosti jej podobné. Čím dlhšie tam stála, tým viac si pripadala ako súčasť tých zvláštnych tónov, ako jedna melódia z radu nevyčnievajúca, ba priam s ostatnými posplietaná.

No každá pieseň má svoj začiatok i koniec, nech je akokoľvek krásna. Tak i dážď začal ustávať a pred ňou sa vynorilo zrkadlo. Podišla bližšie a nahliadla doň. Stála v ňom jej podobná, od hlavy po päty objatá kvapkami, ktorej úsmev pomaly mizol. Za ňou stála jej minulosť.

„You can’t see the world through a mirror“

A bola to pravda. Pozerala sa pred seba a videla za seba. S únavou sa nadýchla, zavrela oči a pomaly ich otvorila. Zaplavená kôpkou myšlienok vybrala z vrecka mp3 prehrávač a o krátky moment jej do uší hrala pieseň s názvom „Choke“.

„Writhing in love you swear
what you feel is real
Bending your every illusion
You fake it all too well
Numbing the mind rest inside
that hate left unspoken
Tasting the truth it's shy
afraid to be broken

And it's humbling
This pain you feel inside
And it's stuttering
These words that I must try

Seeing the unheard you know
that it cannot heal
Breaking the bonds you swear
that you swear to feel
Can you awake from sleep downed
you allow me to steal
Gagging on selfish hide
when you crawl to kneel

And it's humbling
This pain you feel inside
And it's stuttering
These words that I must try

And I'm choking on love
I made you feel“

Prešla posledných pätnásť krokov, vkročila do tmavej budovy a opatrne za sebou zatvorila dvere.