Joga (publikované 4.11.2007)

Joga je ľahký, nenáročný a príjemný spôsob, ako byť zdravší a silnejší.

Tak pri tejto vete asi mnohí z vás pokrútili hlavou na znak nesúhlasu, hlavne pri slovách „ľahký, nenáročný“ spôsob. Ako tak sledujem ľudí, ktorí by sa o jogu celkom aj chceli zaujímať, vnímajú ju práveže naopak. Cviky sa im zdajú byť fyzicky veľmi ťažko zvládnuteľné. Avšak, v tomto cvičebnom programe platí jedno dôležité pravidlo, ktoré by mali všetci cvičiaci i skoro cvičiaci poznať: nerob to, čo ti nie je príjemné. To samozrejme neznamená, že ostaneme všetci stáť, keď nás trošičku zabolia svaly.

Joga je istým spôsobom o prekonávaní samého seba. Veď ako každý šport, ak ju môžem nazvať športom. Každý by mal vedieť odhadnúť hranicu svojich možností a súčasne si uvedomovať, že vlastnou silou vôle ju dokáže posúvať stále ďalej a ďalej. Je potrebné len dostatočne chcieť a mať trochu trpezlivosti. Niekedy trochu viac.      

Pomáha pri rôznych zdravotných ťažkostiach, napríklad pri vysokom krvnom tlaku, bolesti kĺbov, chrbtice, celkovo zvyšuje pružnosť tela a vylaďuje svaly, zlepšuje kondíciu. Pôsobí aj na psychickú stránku človeka, spôsobuje stav hlbokého uvoľnenia (ak ju cvičíte správne a nie ste úplní začiatočníci - vtedy skôr pociťujete viac bolesť než uvoľnenie, možno vám pomôže veta: bolesť je len pocit. Mne pomohla), pomáha vyrovnať sa so stresom, pri problémoch s držaním tela a funkčných poruchách. Ak ju cvičíte z vlastnej vôle a popri cvičení vám nebehajú po rozume myšlienky ako „Bože ,prosím, nech to už skončí“ „Ja tú bolesť už nevydržím..“ určite vás bude napĺňať a zvyknete si na ňu natoľko, že nebudete chcieť prestať. Na dosiahnutie prečistenia tela i mysle by bolo vhodné vyhradiť si na ňu kúsok času každý deň. Ja osobne jej venujem polhodinku až trištvrte, dostatočne stačí, si myslím.

Vek a kondícia nie je podstatná. Joga je skutočne pre každého, či ste predtým robili nejaký šport alebo nie. Tempo, akým chcete napredovať, si zvolíte vy sami. Je nesúťaživá, takže vás absolútne nemusí trápiť, že vám nejde každý cvik najlepšie a porovnávať sa s ostatnými cvičencami je úplná blbosť. Cvičenie so skupinou ľudí je ale celkom dobrá motivácia, aj atmosféra sa mi zdá byť lepšia.

Asi by vás zaujímal aj pôvod jogy, však? Tak stručne, lebo sama toho veľa neviem a nechce sa mi behať po nete, málo času. Predpokladá sa, že vznikla kedysi pred tromi až štyrmi tisícročiami v hlavách starovekých indických mudrcov v podobe múdrosti - najvyššej vedy života. Jej cieľom bolo aj je dosiahnuť lepšie zdravie, duševnú kontrolu a väčšie sebauvedomenie.

Slovo joga znamená „spojenie“, spojenie mysle, tela a ducha - jednota všetkých vecí.

Existuje mnoho druhov jogy. Najrozšírenejšie je cvičenie Hathajoga, zamerané na fyzické telo ako na cestu k sebarealizácii. Učí nás, že získanie kontroly nad telom je základom ovládnutia mysle. Ha znamená slnko a tha znamená mesiac. Hathajoga teda zdôrazňuje vyváženosť protikladných síl v tele (nádych a výdych, ľavá a pravá strana, radosť a smútok, atď.) pričom telo sa dostáva do prirodzenej rovnováhy.

5 princípov jogy:
1.Uvoľnenie                                                                                    
2.Cvičenie (ásany)
3.Kontrola dýchania (pránájáma)
4.Výživná strava
5.Pozitívne myslenie a meditácia

(nebojte sa, ani ja sa tých princípov veľmi nepridŕžam - jem, čo mi chutí, myslím asi viac negatívne než pozitívne a tak, to len aby ste vedeli, že joga má princípy)

Ideálne na cvičenie je pokojné miesto s dobrou hudbou (nejaká pomalšia, nemusíte preto zháňať jogové hodinové remixy). Najlepšie je cvičiť naboso, nie s plným žalúdkom, so zopnutými vlasmi. Jednotlivé cviky netreba robiť nasilu a je dobré pamätať si, že pred začiatkom by bodla nejaká krátka rozcvička, aby ste zvyšok týždňa nemuseli len ležať. Joga súvisí tak trochu aj s astrálom, astrálnym telom, čo je dostatočne vidno napríklad pri cviku mŕtvola.

Dúfam,že vás toto cvičenie aspoň trochu oslovilo a tento článok neurobil pravý opak.

Zdroj: Kniha Cvičenie a meditácia ....vs. moja myseľ
 

Mesiac (publikované 23.10.2007)

Silný jesenný vietor jej šľahal do tváre a strapatil vlasy, zatiaľ čo ona rýchlym krokom stúpala do strmého i menej strmého kopca. Nebolo to až tak dávno, čo vyrazila z bezpečia na túto cestu, ale ani nedávno. Trasa možno jednoduchá, no či aj ľahká, to posúďte sami.

Krajinu okolo nej zahaľuje tma taká, že by sme ju mohli krájať nožom, spomínaný vietor opierajúci sa do veľkých i malých stromov, kradnúci im posledné lístie a zas uháňajúci kamsi do neznáma, rozknísaná suchá tráva. Ticho prerušujú zvuky, ktoré v mysli zmiešané so strachom vedia vyčarovať tie najdesivejšie predstavy. A ešte jej vlastný dych. Hnal ju strach, či túžba dostať sa tam hore? Možno oboje, nad tým nemala čas poriadne sa zamyslieť, potrebovala sa sústrediť len na kroky a pozerať sa, koľko ich ešte zostáva.

Netrvalo príliš dlho a kopec sa o kúsok akoby znížil. Bola už v akejsi výške, ktorá jej dovoľovala rozhliadnuť sa do istého ďaleka. Len keby nebola tma.. O niekoľko krokov ju odrazu oslepilo svetlo vybiehajúce spoza pahorku kopca. Svetlo sťa pavučina jemné a bledé, hladké, nevtieravé, príjemné. Také, ktoré znesú naše oči bez toho, aby sme ich museli prižmurovať. Pozrela sa vyššie a zbadala Mesiac. Krásny mesiac s usmiatou tvárou. Obzrela sa za seba a uvidela tieň kopca rozliehajúci sa po krajine pod ním, ďalšie kopce, presnejšie povedané len ich siluety. Upriamila svoj pohľad pred seba a ani nevediac ako, čoraz častejšie sa pohľadom vracala k Mesiacu. Ten zatiaľ prešiel bližšie k nej a neprestajne jej svietil pod nohy. Hneď sa šlo ľahšie i veselšie, až si začala spievať pieseň, ktorú poznal i sám Mesiac, a preto sa pridal. Jej tóny i slová ovládal dokonale presne, preto sa ihneď zhodli.

Odvtedy spievali stále. Sprevádzal ju na každom kroku. V každom ročnom období, v každom počasí. Nebol to však obyčajný Mesiac, ako ste si už iste všimli. Zväčša dvakrát za sedem dní bol v splne, inak sa strácal alebo znovu zväčšoval, no nikdy nezmizol úplne. Ak by zmizol, zmizla by aj ona. Bol viac ako jej láska, viac ako jej priateľ, viac ako jej sprievodca, viac ako Mesiac.

Celkovo táto krajina nebola obyčajná. Nikdy v nej nebol deň taký krásny ako noc. Žiadny kopec v nej nebol rovnako veľký. Žiadna rieka netiekla rovnakým smerom. Žiadny tvor nemal dvojníka.

Raz na ten kopec dojde. Nie. Prídu tam obaja. A až vtedy uvidí, aký je skutočne vysoký a či stálo za to vybrať si práve ten. Ak sa jej výhľad nebude páčiť, vždy môže zísť a spolu s Mesiacom, dúfajúc, že spolu s ním, spievať pieseň na inom kopci. Avšak cesta nahor i nadol čosi trvá...

Nesloboda (publikované 25.9.2007)

Ako vždy, človek má na výber, ajkeď sa to niekedy nezdá. Preto i ja som mala na výber a zvolila som si tému mne a jednoznačne mnohým iným bytostiam v tomto a možno i inom svete veľmi blízku. Naša sloboda. Ako iste všetci vieme, všetko záleží, ako inak, od uhla pohľadu. Sme slobodní alebo nie sme? Slovo "nie" má zrejme bližšie k pravde, a preto sa miska váh skláňa k zemi práve na jeho strane. Lenže čo je to sloboda? Jeden z pocitov? Niečo hmotné? Niečo ohraničené či niečo nekonečné? Niečo čisté alebo len odtieň farby našich životov? Snáď ukazovateľom správnejšej cesty na križovatke otázok a odpovedí bude práve uvedomenie si smutného faktu, kvôli ktorému si už mnoho ľudí kropilo tvár slzami. Pravá čistá sloboda nie je, tak ako nie je dokonale čistá duša. Nech ju hľadáme, ako ju hľadáme, vždy bude niečo, čo nás spúta. Klietky v klietke.
Slobodu môžme opísať ako vnímanie okolností týkajúcich sa istého jedinca, ktoré na neho pôsobia dojmom neviazanosti k niečomu, čo negatívne obmedzuje, či ovplyvňuje jeho život, správanie, nálady alebo názory.
Myslím, že mnoho ľudí zažíva často pocit neslobody. Áno, priznám sa, patrím medzi nich. Je mnoho vecí, ktoré nás môžu obmedzovať, samozrejme závisí to od nášho pohľadu na ne, ako sa k nim staviame. Napríklad už len samotný život môže byť klietka. Keď už sa naň pozeráme cez takéto okuliare, snáď strhne nám ich z očí myšlienka, že je mnoho ľudí, ktorí majú tesnejšie klietky, než je tá naša. Sme ako lapená zver, môžme len prešľapovať z nohy na nohu a čakať. Je však potrebné uvedomovať si, že je vždy na tom niekto horšie než my.
Mnoho ľudí spútava spôsob ich života, nie samotný život, pozor, to je podstatný rozdiel, lebo ako sa hovorí: nemáme problémy, ak si ich nerobíme, preto nehľadajme mreže okolo nás, ale v nás. Isteže, nevyhneme sa všetkému a nemôžme si vnútiť myšlienku, že sme slobodní, keď nestíhame ani polovičku vecí, ktoré by sme chceli. Mňa osobne napríklad spútava škola. Mala by som ju rada, lebo mám rada múdrosť, ale kvôli môjmu svedomiu či snahe byť dobrá, si odhrýza viac z chleba času než si zasluhuje na úkor iných vecí, ľudí a hlavne kvôli tým ľuďom ma to veľmi mrzí. Najmä kvôli tomu jednému.
Napriek všetkým našim povinnostiam, potrebám či záujmom sme slobodní, lebo neviem ako vy, ale ja tu ešte stále sedím a píšem pri akejsi čínskej piesni tento článok. Nemám hlaveň coltu, berety, desertu, či inej zbrane namierený na spánok a dúfam, že ani vy nie, keď toto čítate. Možno žijeme v mnohých klietkach, no nikdy ich nie je toľko, aby ich nemohlo byť ešte viac. Preto buďme radi, že môžme byť radi a nezabúdajme na to, že za to, čo máme vďačíme možno práve iným, ktorí pre slobodu aj umreli. Lenže to už je iná téma, téma ľudskej spoločnosti a prekážok, ktoré si svojou hlúposťou a neponaučiteľnosťou kladie pod nohy.

Oceán vs. kvapka (publikované 15.9.2007)

Tak krásne prší. Kedy vlastne nepršalo krásne? Otázka sťa budík zazvoní jej v mysli, čím dá znamenie úsmevu, aby sa zobudil. Jesenný dážď, už nie teplý vánok a letné kvapky, len chladnejšia sprcha kropiaca okolité dáždniky a pár ľudí bez nich, medzi ktorými nemôžu chýbať tí správni dvaja. Predsa oni. Ako vyzerajú? Pomaly ako zmoknuté myši. Držiac sa za ruky predierajú sa davom ľudí, rôznymi farbami, rôznymi svetmi až kamsi, kde by sa mohli na chvíľku skryť dažďu, ktorý už svojím umením stihol nasiaknuť do ich pokožky, vlasov, myšlienok i oblečenia. 

Po krátkej chvíľke uzrú čosi ako záchrannú loď. Tak teda nastúpili a nechali sa unášať asfaltovým morom v objatí sledujúc objekty a deje okolo seba. Ľudia s vážnymi kamennými tvárami. Kočíky prikryté igelitom pripomínajúce akýchsi podivných mimozemšťanov. Mladí aj tí, čo už boli mladí. Muži i ženy. Smutní alebo šťastní. Každý so svojim krížom. Všetko okolo nich sa kamsi ponáhľa, bez prestávky, bez oddychu, nepozerajúc sa doľava ani doprava, len stále rovno. No pre nich prúd tejto rieky nie je dostatočne silný nato, aby ich strhol spolu s ostatnými rybičkami. 

Ešte stále tam stáli s očami zastretými hravou láskou, blízko seba počúvajúc neopakovateľnú symfóniu tých celosvetovo známych umelcov, čo kamsi miznú hneď po odohraní svojej časti.

Potom podišli k dažďu a s vystretými rukami opatrne chytali kvapku po kvapke, ktoré uponáhľane stekali z prstov do dlane a nižšie. Potom natiahla ku kvapkám druhú ruku, ktorá sa znova stala pristávacou plochou, no pristáť tu mohli len tí vyvolení. Toto povolenie sa nedalo kúpiť za peniaze, ani za pekný úsmev, či pekné slovo. Ani nevedela ako, zrazu tam zosadla jedna z toho nemalého počtu. Prizrela sa jej bližšie a darovala jej jeden zasnený pohľad s úsmevom. Tak ty si tá, na ktorú tu čakám? Predsa len? Spadneš mi do dlane, keď už ma viera opúšťa a neočakávam, že uzrieš práve mňa cez toľký dážď? Kvapka dôležitejšia ako oceán. Pre niekoho možno komické, či zbytočné, no pre mňa nie. Či nie je oceán jeden veľký svet kvapiek? Nie, možno jedna nezmení prúd rieky, ani neupokojí rozbúrenú hladinu, no skúste nájsť tú jednu pre vás. Ja ju držím v ruke. V opatrne zavretej dlani, aby ju nevzali iné kvapky, dúfajúc, že ani samotné žeravé slnko si netrúfne zmeniť jej skupenstvo, snažiac sa mať ju pekne v strede dlane, nech má dosť voľnosti a nech neskĺzne po boku kamsi do neznáma. Oprela sa o neho, pričom potichu načúvala tlkotu jeho srdca a o chvíľku dážď ustal. Nazrela pomedzi prsty na kvapku, no keď ju nevidela, zmätene roztvorila dlaň. Kvapka sa zmenšovala a zmenšovala, až sa stratila v jej ruke. 

Nie, neumrela, kdeže, ona stále žije a dýcha,

smeje sa, snáď neplače a pokojne spáva,

myseľ nezožiera jej pýcha

a možno ju čaká sláva.

A slnečné lúče síce nepohladili zem očistenú od prachu doby, no bol čas ísť. A lístky ešte neboli kúpené. Tak teda pobrali sa tí dvaja na vlakovú stanicu a podľa predpisov kúpili si dva lístky, ktoré neskôr skončia v koši a nasadli do vlaku života, čo odviezol ich kamsi, čo vzdialené bolo a bielym svetlom ožiarené, takže oči nemohli dovidieť na ďalšiu zastávku, ale mohli dúfať a predpokladať.

Šťastie v nešťastí (publikované 22.8.2007)

Otvor oči a uvidíš obraz zaliaty slnkom. Obraz, v ktorom je mnoho zelených stromov i mnoho veľkých aj malých riek. Kamene a zaprášené cesty, ktorých konce zahaľuje nedohľadno. Nebo je krásne modré, občas na ňom môžeš spozorovať oblaky rôznych tvarov putujúce kamsi do neznáma. Toto všetko tu nažíva v harmónii s vysokou zelenou trávou plnou lúčnych kvetov pýšiacich sa tými najzvláštnejšími a najkrajšími farbami. Tento obraz však nevisí na žiadnej stene, nezdobí žiadnu miestnosť a ani ten najväčší a najslávnejší umelec ho nemôže štetcom stvoriť na plátne. Je v dielni pri ostatných obrazoch majstra s mnohými menami.

Kdesi tam, v tej zeleni sedí akýsi neveľký človiečik. Vysedáva s nohami skríženými cez seba rukami sa pridržiavajúc zeme. Niekedy nedočkavo vstane až na špičky nôh snažiac sa nazrieť cez tú trávnatú stenu kamsi ďalej dopredu. No nech sa snaží ako len vie, sivé oči vidia iba kúsok pred seba, znova si mrzuto sadne a čaká vlastne ani netušiac na čo. Možno by ste mi dali za pravdu, keby som povedala, že tam sedí víla, lebo toto stvorenie má svetlé dlhé vlasy a z diaľky môže pôsobiť nevinne, možno zvláštne, no nedajte sa pomýliť. Ak sa dotknete rámu a vkročíte do obrazu, môžete byt prekvapení. Kam jej múdrosť siaha vám neprezradím, lebo neviem, ani ona sama nevie, možno ani nechce, no to jej nebráni znova a znova sa zamýšľať tak ako nad vecami rozmerov veľkých, tak i nad vecami malými. Neprezradím vám aký je jej vzhľad, ani aká je, no neskúšajte sa ani sami pýtať, lebo vám pravdepodobne neodpovie.

Ponorená v myšlienkach, niekedy smutná, niekedy šťastná, lebo maličkosti ju rozveseľujú i zarmucujú, z času na čas zdvihne svoj pohľad k nebesám. Tam je živo, mnoho vtáctva krídlami tam víri vzduch. Veľa farieb, veľa druhov. Je vlastne človek? Možno Sutech samotný a možno čierny havran, či kôň cválajúci cez tie šíre planiny plné života. Pozoruje biele holubice, ako nad ňou prelietavajú, potom zabodne svoj pohľad do velikánskeho bociana i menšieho sokola, ktorý sa popri ňom mihne a mnohých ďalších si všíma. Väčšina tvorov ju ani nevidí, no sú i také, ktoré sa k nej stále vracajú. Ona ich vždy rada s úsmevom privíta, no hľadá čosi odlišné. Tam, medzi kŕdľami a zmätkom krídel objaví sa krásny čierny havran.

Najprv ho celkom dobre nevidí, no potom zletí kúsok nižšie, krúži v jej okolí, až ju úplne zaujme. Nádhera jeho krídel, ba i celého tela, pohľad jeho očí, akýsi neopísateľný pocit načisto jej opantajú zmysly a priviažu jej pohľad k nemu. So zatajeným dychom znova vstáva obávajúc sa, aby havran neodletel nenávratne preč. Nie, on stále tvrdohlavo krúži okolo nej, zatiaľ čo holubice sem-tam preletia popri a ostatné vtáctvo nevšíma si túto bytosť.

No jedného dňa prídu veľké horúčavy a vzduch oťažie. Aj motýle skryjú sa kdesi v kvetoch a slnko prestane lúčmi hladiť prírodu. Mraky ako skladačka zapadnú do seba a vytvoria akýsi nebeský koberec plný vody, ktorú už nedokáže v sebe udržať, a tak padá a padá na krajinu. Vietor zosilnie, a jeho hra stáva sa nebezpečnou, až sa stromy ohýbajú. Občas jeho hvízdanie preruší blesk a aj následovník hrom. Vo vzduchu nastáva ešte väčší zmätok a mnoho veľkých i menších vtáčkov naráža do havrana. Ten snažiac sa ďalej lietať uhýna sa vzduchom sem i tam, zatiaľ čo ona naďalej stojí s tvárou obrátenou k nemu. Zdvíha pomaly ruku, no havran je príliš vysoko na to, aby na neho dosiahla. A tak len vážne stojí a sleduje jeho zápas, sleduje ako padá, ako sa kdesi stráca. Kdesi, kde ona nemôže ísť, kdesi, kde ona nevidí.
„Nie, to nemôžeš! Nemôžeš odísť! Nemôžeš ma nechať samú!“ S plačom i krikom, ktorý však znie ako šepot, prediera sa trávou hľadajúc aspoň nejaké čierne pierko, no po havranovi akoby sa zľahla zem.

Po chvíli však zbadá, že to nemá cenu, vietor jej hlas môže od neho odniesť kamsi inam. A tak smutná vracia sa späť na svoje miesto, skláňa hlavu a rozmýšľa nad svojimi chybami, prečo havranovi nepomohla, prečo nevedela ako, prečo všetko robila zle. Ale hlavne rozmýšľala nad ním samotným. Nad tým, aký jej je blízky, nad jeho krásou i múdrosťou i nad tým, či ho ešte niekedy uvidí.

Ešte raz otvára ústa a vyslovuje slová, no sama seba nepočuje. Sťažka dýchala s myšlienkou na smrť kropila zem pod sebou slzami, až z nej vzrástol hlas a opäť naňho zakričala. „Vráť sa, prosím.“ Znova vstala obzerajúc sa po nebi, či sa tam nemihne jeho čierne perie, no nikde nič. Smutne sa ešte párkrát otočila na mieste a potom bezradne zaborila svoj pohľad do tvrdej zeme. Zrazu kdesi zboku zašuchotali akési krídla a na pleci pocítila dve vtáčie nôžky. S nádejou sa obzrela a bol tam skutočne on. Celá naradostená si ho vzala do rúk. Mal doráňané krídla, ledva nimi hýbal a vyzeral veľmi ustato. No jeho oči a pohľad na ňu sa nezmenili. „Odpusť, prosím... Však neodletíš preč?“ Zdalo sa jej, že sa zaknísal, no nebola si istá. „Nemôžem ťa nútiť a ani nasilu držať,“ a tak vystrela ruky aj s havranom pred seba očakávajúc, čo urobí.

No on v nich zostal. Na jej tvári sa znova objavil úsmev a smútok asi vsiakol do zeme aj s poslednými kvapkami dažďa. Mraky pomaly mizli a pomedzi ne sa začali predierať lahodné lúče slnka. Na jeho krídlach rany zostali, no časom sa snáď vyliečia. Je to jej najväčšie prianie. Nech opäť krásne lieta. Želá si to dokonca viac než aby ostal s ňou, aj keď ho veľmi ľúbi. Ba ona skôr vedela, že on ju ľúbi, než on, že ona jeho tiež. No ak niekto niekoho ľúbi, len ťažko ho opúšťa, a keďže boli city opätované, ostali spolu. Bola tiež havranom a spolu vyleteli k nebesám.

A teraz prepáčte, no budete musieť tento obraz opustiť, vystúpiť cez rám znovu pred neho, lebo tu ho osud nechal nedokončený a ešte len berie do ruky štetec a obťahuje načrtnuté tvary.