Ach, človek, si ako kúsok skla. Raz priehľadný tak, že všetko za tebou stojace vidieť s ľahkosťou, inokedy zase odrážaš živé farby žiarivých lúčov slnka. Ak čosi do teba vyryje ryhy, navždy tam ostanú, len sa zjemnia ich črty. Spadneš z výšky a rozbiješ sa na tisícky kúskov. No zlepiť sa to predsa dá, ale ostanú tam stopy po lepe. Na úžitok dokážeš byť, no i rezom hlboké rany vieš stvoriť.
Ach, človek, si dobro i zlo. Krása i hrôza. Múdrosť i hlúposť. Šťastie i nešťastie. Pokoj i strach. Si farba zmiešaná s jej negatívom. Si melódia lahodiaca uchu i neznesiteľná, vôňa i odporný pach. Si všetko a nič.
Ach, človek, si ako mravec medzi tisíckami mravcov hemžiacich sa v mravenisku, ako kvapka vody v oceáne. Si medzi nimi, a predsa si sám, iný, a jednako rovnaký. Zvláštny.
Ach, človek, prečo si, keď ubližuješ, ničíš, zabíjaš? Prečo si, keď bezcitnosť objíma ti zmysly, či zlosť, pýcha, hrdosť, túžba snáď? Úbohosť celá.
Ach, človek, prečo si, keď po tom všetkom zasa naprávaš, buduješ, chováš, pestuješ, keď láska ťa omamuje, či radosť, skromnosť, pokora, aby si znovu padal a opäť ubližoval, ničil, zabíjal?
Ach, človek, prečo na otázky prosté hodné vyslovenia dieťaťom nedokážeš odpovedať? Prečo si všetko privlastňuješ? Prečo sa nevieš poučiť z chýb, prečo málo uvažuješ? Kam sa ponáhľaš?
Nepýtaj sa. Nemlč ani. Počuje každý a nikto. Stojíš kdesi, sám nevieš kde, nevidíš dobre prítomnosť a budúcnosť len hmlisto. Vidíš však minulosť a predpokladáš. Ľudia okolo Teba prechádzajú, každý s inou tvárou iným smerom. Každý kamsi, len nie k tebe. Neobrátia sa tak, aby sa vám stretli oči, ba ani neodpovedia na tvoje nekonečné otázky. Prečo?
streda 16. októbra 2013
G.O.D (publikované 7.2.2008)
Boh, to je slovo, ktoré mňa osobne i ľudstvo samotné sprevádza takpovediac od útleho veku, či v neho veríte alebo neveríte. Každý však v niečo verí. Prečo? Lebo musí. Prečo musí? Lebo to potrebuje. Prečo to potrebuje? Je to preto, lebo je slabý?
Nie, ak by bol slabý, tak by nevládal veriť predsa. Viera, to sme vlastne my sami. Preto je viera každého z nás kúsok iná. A predsa rovnaká. Potrebujeme veriť, pretože to nám dáva čosi podobné istote. To, čo nenachádzame v svojom ja. Potrebujeme len tú istotu, že niekto je a má to všetko pevne v rukách. Ktosi, kto nám pomôže, keď budeme sami, keď niet nikoho, kto je tu pre nás, kto vie, prečo sa veci dejú a chce nám pomôcť, kto drží nad nami ochrannú ruku.
Viera, to nie je hmotno. Preto je to vec názoru, pravdaže, nedokázateľná skutočnosť či ľudský výmysel. Ja osobne by som povedala, ľudský výmysel zrodený zo skutočnosti
(nedokázateľnej, no tu sa jedná o môj postoj a presvedčenie). Pretože ľudia veci z istého uhla pohľadu nevymýšľajú, len objavujú a pomenúvajú.
Veríte v Boha? Ja verím. Ale nie v tak celkom obyčajného. Moje vnímanie božstva ako takého ani len neprechádza okolo myšlienky starca s dlhou bielou bradou. Boh, to je pre mňa energia. Všadeprítomná, dokonca súčasť nás samotných, a všemohúca. Nekonečná, znovu a znovu zanikajúca a vznikajúca.
Nie hmotno. Nie kresťanstvo. Nie cirkev a jej biznis skrytý za snahu pomôcť a veľkými myšlienkami. Iste, nie všetci sú takí. Ale stačí pár zlých článkov a aj dobro môže byť ovládané zlom a všetko sa mení. Pôvodné kresťanstvo bolo založené vrstvou chudobných ľudí východorímskej ríše, ktorí verili v lásku, spravodlivosť a v to, že sa raz budú mať lepšie. Keďže chudoby bolo vtedy dosť, rýchlo sa rozšírilo a získavalo si čoraz viac a viac ľudí. Potom sa to zvrhlo a začal sa biznis, začal sa mierny, ale prostými nevzdelanými masami nebadaný odklon od pôvodných myšlienok a cieľov. Odpustky, čarodejnice, kacíri, inkvizícia, peniaze, moc, vraždy, manipulácie a mnoho vecí, o ktorých ani len netušíme.
Tým vôbec nechcem očerňovať katolícku cirkev, ale historické fakty sa nezaprú.
Nie hmotno. Preto nie Ježiš ako jediný syn boží, ale každý človek ako dieťa božie, keď už chcete také velebné pomenovania, každý niečim výnimočný. A som si istá, že on nebol jediný, kto pre ľudstvo trpel. Dobrý rečník. Ako Caesar, azda lepší. Možno dobrý človek. Ale len človek.
Tak a kebyže žijeme v stredoveku, už horím na hranici. Mojím cieľom nie je meniť niekoho presvedčenia ani ho rozhorčovať, len priviesť ho k tomu, aby sa zamyslel. Som zväčša mierumilovná. A teraz som.
Ak ste katolíci a teraz ste si prečítali tie slová vyššie, možno sa vám už ani nechce čítať ďalej a radi by ste mi asi spravili niečo nie veľmi pekné. Ale prečo? Lebo ste pod vplyvom cirkvi. Nie Boha. Áno, vaše prikázania, nezabúdam. Ktovie, koľko ľudí ich aj dodržiava. Nie sme predsa idealizovaní hrdinovia romantických diel. A áno Biblia má aj krásne filozofické myšlienky, len škoda, že je prepísaná, tá predtým bola na ne možno bohatšia, ale určite niekomu nepohodlná. Ale to je mierne odbočenie od témy a ďalšia strana písania.
Boha nemusíme volať Boh, môžeme ho volať rôzne, či už energia, osud alebo dokonca náhoda. Taktiež nám nebude v kostole bližšie. Bude nám bližšie, keď v neho budeme veriť, nezáležiac od miesta. Volám ho schválne Boh a nie energia, lebo všetci ste tak zvyknutí.
Myslíte, že pôjdem po tomto článku do pekla alebo do neba? Myslím, že ak je niečo po smrti, tak to určite nie sú tieto dve miesta. Lebo dobro a zlo sú, ako inak, uhol pohľadu ľudí. Ich myšlienky, ustálené myšlienky más udávajúcich ich zmysel.
Nie, ak by bol slabý, tak by nevládal veriť predsa. Viera, to sme vlastne my sami. Preto je viera každého z nás kúsok iná. A predsa rovnaká. Potrebujeme veriť, pretože to nám dáva čosi podobné istote. To, čo nenachádzame v svojom ja. Potrebujeme len tú istotu, že niekto je a má to všetko pevne v rukách. Ktosi, kto nám pomôže, keď budeme sami, keď niet nikoho, kto je tu pre nás, kto vie, prečo sa veci dejú a chce nám pomôcť, kto drží nad nami ochrannú ruku.
Viera, to nie je hmotno. Preto je to vec názoru, pravdaže, nedokázateľná skutočnosť či ľudský výmysel. Ja osobne by som povedala, ľudský výmysel zrodený zo skutočnosti
(nedokázateľnej, no tu sa jedná o môj postoj a presvedčenie). Pretože ľudia veci z istého uhla pohľadu nevymýšľajú, len objavujú a pomenúvajú.
Veríte v Boha? Ja verím. Ale nie v tak celkom obyčajného. Moje vnímanie božstva ako takého ani len neprechádza okolo myšlienky starca s dlhou bielou bradou. Boh, to je pre mňa energia. Všadeprítomná, dokonca súčasť nás samotných, a všemohúca. Nekonečná, znovu a znovu zanikajúca a vznikajúca.
Nie hmotno. Nie kresťanstvo. Nie cirkev a jej biznis skrytý za snahu pomôcť a veľkými myšlienkami. Iste, nie všetci sú takí. Ale stačí pár zlých článkov a aj dobro môže byť ovládané zlom a všetko sa mení. Pôvodné kresťanstvo bolo založené vrstvou chudobných ľudí východorímskej ríše, ktorí verili v lásku, spravodlivosť a v to, že sa raz budú mať lepšie. Keďže chudoby bolo vtedy dosť, rýchlo sa rozšírilo a získavalo si čoraz viac a viac ľudí. Potom sa to zvrhlo a začal sa biznis, začal sa mierny, ale prostými nevzdelanými masami nebadaný odklon od pôvodných myšlienok a cieľov. Odpustky, čarodejnice, kacíri, inkvizícia, peniaze, moc, vraždy, manipulácie a mnoho vecí, o ktorých ani len netušíme.
Tým vôbec nechcem očerňovať katolícku cirkev, ale historické fakty sa nezaprú.
Nie hmotno. Preto nie Ježiš ako jediný syn boží, ale každý človek ako dieťa božie, keď už chcete také velebné pomenovania, každý niečim výnimočný. A som si istá, že on nebol jediný, kto pre ľudstvo trpel. Dobrý rečník. Ako Caesar, azda lepší. Možno dobrý človek. Ale len človek.
Tak a kebyže žijeme v stredoveku, už horím na hranici. Mojím cieľom nie je meniť niekoho presvedčenia ani ho rozhorčovať, len priviesť ho k tomu, aby sa zamyslel. Som zväčša mierumilovná. A teraz som.
Ak ste katolíci a teraz ste si prečítali tie slová vyššie, možno sa vám už ani nechce čítať ďalej a radi by ste mi asi spravili niečo nie veľmi pekné. Ale prečo? Lebo ste pod vplyvom cirkvi. Nie Boha. Áno, vaše prikázania, nezabúdam. Ktovie, koľko ľudí ich aj dodržiava. Nie sme predsa idealizovaní hrdinovia romantických diel. A áno Biblia má aj krásne filozofické myšlienky, len škoda, že je prepísaná, tá predtým bola na ne možno bohatšia, ale určite niekomu nepohodlná. Ale to je mierne odbočenie od témy a ďalšia strana písania.
Boha nemusíme volať Boh, môžeme ho volať rôzne, či už energia, osud alebo dokonca náhoda. Taktiež nám nebude v kostole bližšie. Bude nám bližšie, keď v neho budeme veriť, nezáležiac od miesta. Volám ho schválne Boh a nie energia, lebo všetci ste tak zvyknutí.
Myslíte, že pôjdem po tomto článku do pekla alebo do neba? Myslím, že ak je niečo po smrti, tak to určite nie sú tieto dve miesta. Lebo dobro a zlo sú, ako inak, uhol pohľadu ľudí. Ich myšlienky, ustálené myšlienky más udávajúcich ich zmysel.
Padáš (publikované 20.1.2008)
Padáš z krásneho neba plného slnečných lúčov. Padáš cez nespočetné množstvo mäkunkých obláčikov. Padáš a už len vzduch preháňajúci sa po tvojom tele cítiš ako rezanie tým najostrejším nožom. Padáš, ani nevieš kam.
Pozeráš sa, ako ti všetko odchádza z rúk a mizne do neznáma. Vnímaš. Áno, ešte stále. A veľmi sa trasieš. Bojíš sa, čo bude ďalej. Stále čakáš, kedy sa zobudíš. Ale toto nie je sen. Ty skutočne padáš a aj tvoja bolesť je skutočná. Strácaš zmysel svojho bytia a ty si len tak padáš. Pociťuješ neopísateľný chlad, ktorý nechce prestať, máš pocit, že kráčaš bosý po snehu. Nič ten chlad nezmierni.
Padáš, biedny človek, z krásneho neba plného slnečných lúčov do čiernej tekutiny, z ktorej stúpajú jedovaté výpary. Ešte si vysoko, ale jasne ti bijú do nosa, pach smrti a ničoty za živa, pach prázdna a samoty, najnižší tvor. Všetko ťa bolí a všetko v tebe plodí ešte hlbší pocit bezvýznamnosti.
Ani nevieš ako, zrazu dopadneš. No ako keby si dopadol na kamenné schody a nie oko čierneho jazera. Ovládne ťa pocit, že si len pozliepaný panáčik z dreva. Ale z toho najprehnitejšieho a najškaredšieho. Na pohľad i zvnútra.
Ale už neuvažuj, práve sa prepadáš do černoty. Pohlcuje ťa jej chlad a horúčava zároveň. Všetko je nepríjemné. Dusí ťa. Trp, lebo to je to jediné, čo si zaslúžiš. Hnusná tekutina zalieva ti ústa, nos, oči. Si tak malý. Tak slabý. Ponáraš sa hlbšie a hlbšie a márne sa snažíš zachrániť, márne dvíhaš ruku. Niet sa čoho chytiť.
No zrazu, keď to najmenej čakáš, pri sebe pocítiš chvenie, akýsi pohyb. A v okamihu sa okolo tvojich rúk omocú ruky kohosi iného. Kohosi známeho. Tak dôverne známeho a čierna tekutina sa pred ním úctivo rozostúpi. Opatrne sa snažíš udržať sa jeho rúk, avšak vkuse ti pomaly unikajú.
Potom ťa oblapia jeho prsty a ty zase letíš vzduchom k vanilkovému nebu. Nie však sám, ale s anjelom. Zaplaví ťa nádherný pocit šťastia tak krásneho, že máš chuť darovať z neho po kúsku každému smutnému tvorovi na svete. Už dávno sa netrasieš. Už dávno ťa nič nebolí. Ale to sa ti len zdá. Je to len chvíľka, čo si našiel to, čo si stratil. Tak to drž pevne v rukách. Najpevnejšie ako vieš.
Pozeráš sa, ako ti všetko odchádza z rúk a mizne do neznáma. Vnímaš. Áno, ešte stále. A veľmi sa trasieš. Bojíš sa, čo bude ďalej. Stále čakáš, kedy sa zobudíš. Ale toto nie je sen. Ty skutočne padáš a aj tvoja bolesť je skutočná. Strácaš zmysel svojho bytia a ty si len tak padáš. Pociťuješ neopísateľný chlad, ktorý nechce prestať, máš pocit, že kráčaš bosý po snehu. Nič ten chlad nezmierni.
Padáš, biedny človek, z krásneho neba plného slnečných lúčov do čiernej tekutiny, z ktorej stúpajú jedovaté výpary. Ešte si vysoko, ale jasne ti bijú do nosa, pach smrti a ničoty za živa, pach prázdna a samoty, najnižší tvor. Všetko ťa bolí a všetko v tebe plodí ešte hlbší pocit bezvýznamnosti.
Ani nevieš ako, zrazu dopadneš. No ako keby si dopadol na kamenné schody a nie oko čierneho jazera. Ovládne ťa pocit, že si len pozliepaný panáčik z dreva. Ale z toho najprehnitejšieho a najškaredšieho. Na pohľad i zvnútra.
Ale už neuvažuj, práve sa prepadáš do černoty. Pohlcuje ťa jej chlad a horúčava zároveň. Všetko je nepríjemné. Dusí ťa. Trp, lebo to je to jediné, čo si zaslúžiš. Hnusná tekutina zalieva ti ústa, nos, oči. Si tak malý. Tak slabý. Ponáraš sa hlbšie a hlbšie a márne sa snažíš zachrániť, márne dvíhaš ruku. Niet sa čoho chytiť.
No zrazu, keď to najmenej čakáš, pri sebe pocítiš chvenie, akýsi pohyb. A v okamihu sa okolo tvojich rúk omocú ruky kohosi iného. Kohosi známeho. Tak dôverne známeho a čierna tekutina sa pred ním úctivo rozostúpi. Opatrne sa snažíš udržať sa jeho rúk, avšak vkuse ti pomaly unikajú.
Potom ťa oblapia jeho prsty a ty zase letíš vzduchom k vanilkovému nebu. Nie však sám, ale s anjelom. Zaplaví ťa nádherný pocit šťastia tak krásneho, že máš chuť darovať z neho po kúsku každému smutnému tvorovi na svete. Už dávno sa netrasieš. Už dávno ťa nič nebolí. Ale to sa ti len zdá. Je to len chvíľka, čo si našiel to, čo si stratil. Tak to drž pevne v rukách. Najpevnejšie ako vieš.
A dosť!! (publikované 19.1.2008)
Tak, ako začať,že? Jeden deň svet zbožňujem. A na druhý deň ho nenávidím.
Dnes je ten druhý deň. Ako nehorázne mi lezú všetci na nervy. Aj ja sama si leziem na nervy. Svet a ľudia v ňom sa mi zdá byť ako také malé hnusné klbko špiny. Také odporne nepríjemné už len na pohľad. Tak nepríjemné, že sa od neho chcete dostať za každú cenu čo najďalej. Smrť. Škoda, že to nejde. Áno, dokonca nemôžte ani umrieť, lebo aj to vás bude znechucovať a zase tie žvásty všetkých okolo. Fakt skvelý život. Ak to niekto všetko riadi,tak sa musí na mne veľmi dobre baviť a dobre sa smiať z môjho hnevu, ktorý sa snažím vybiť na písmenkách, keď toto píšem, do ničoho nekopať, nikomu nevynadať, nikomu neodtrhnúť hlavu, nikoho nestiahnuť z kože, ani z neho nespraviť ihelníček, nikomu nenakresliť srdiečko na čelo žeravým uhlíkom, nikomu netrhať vlasy po jednom, nikomu neroztrhať brucho iba nechtami, nikomu nevypitvať mozog, nikomu nerozkopať hlavu ani nikoho neporcovať na salámku.
Len mi trochu myká rukami, no čo. A tak strašne mi to tu vadí. Vidím zrazu v každom útočníka. Neverím im? Tak to nie je, ale uvedomujem si, že si poniektorí moji blízki neuvedomujú, že mi môžu ublížiť. A Manson do toho kričí „DIE DIE DIE DIE DIE“ Sa ti povie, keby som mohla byť taký narcis, aby som sa mohla zabiť. Ale nie. Nemôžte ani to, keď vám je zle.
Lebo smrť - to je zbabelstvo. No, mne nerobí problém byť zbabelá. Aspoň ostane viac kyslíka pre ostatných. Ale sú tu ľudia, ktorým by som tým mohla ublížiť. Hlavne moje tri anjeliky, to by som potom umrela druhýkrát. A tie následky. A zaslúžim si taký dar, odísť? Nie, budeš trpieť a život nech ti je trestom za to, aká nie si.
Si sama. Buď sama. A neubližuj ľuďom, áno? Dobre, tak je to dobré.
Je mi zima. To nevadí.
Dnes je ten druhý deň. Ako nehorázne mi lezú všetci na nervy. Aj ja sama si leziem na nervy. Svet a ľudia v ňom sa mi zdá byť ako také malé hnusné klbko špiny. Také odporne nepríjemné už len na pohľad. Tak nepríjemné, že sa od neho chcete dostať za každú cenu čo najďalej. Smrť. Škoda, že to nejde. Áno, dokonca nemôžte ani umrieť, lebo aj to vás bude znechucovať a zase tie žvásty všetkých okolo. Fakt skvelý život. Ak to niekto všetko riadi,tak sa musí na mne veľmi dobre baviť a dobre sa smiať z môjho hnevu, ktorý sa snažím vybiť na písmenkách, keď toto píšem, do ničoho nekopať, nikomu nevynadať, nikomu neodtrhnúť hlavu, nikoho nestiahnuť z kože, ani z neho nespraviť ihelníček, nikomu nenakresliť srdiečko na čelo žeravým uhlíkom, nikomu netrhať vlasy po jednom, nikomu neroztrhať brucho iba nechtami, nikomu nevypitvať mozog, nikomu nerozkopať hlavu ani nikoho neporcovať na salámku.
Len mi trochu myká rukami, no čo. A tak strašne mi to tu vadí. Vidím zrazu v každom útočníka. Neverím im? Tak to nie je, ale uvedomujem si, že si poniektorí moji blízki neuvedomujú, že mi môžu ublížiť. A Manson do toho kričí „DIE DIE DIE DIE DIE“ Sa ti povie, keby som mohla byť taký narcis, aby som sa mohla zabiť. Ale nie. Nemôžte ani to, keď vám je zle.
Lebo smrť - to je zbabelstvo. No, mne nerobí problém byť zbabelá. Aspoň ostane viac kyslíka pre ostatných. Ale sú tu ľudia, ktorým by som tým mohla ublížiť. Hlavne moje tri anjeliky, to by som potom umrela druhýkrát. A tie následky. A zaslúžim si taký dar, odísť? Nie, budeš trpieť a život nech ti je trestom za to, aká nie si.
Si sama. Buď sama. A neubližuj ľuďom, áno? Dobre, tak je to dobré.
Je mi zima. To nevadí.
Opustili ste ma? (publikované 14.1.2008)
Opustili ste ma úmyselne? Či mienite len plniť moje staré prachom zapadnuté želania? Áno, veľmi som si želala vedieť prestať uvažovať, prípadne vedieť lepšie kontrolovať svoje myšlienky a nenechať si ich toľko lietať mysľou. Chcela som vedieť vypnúť. Nie, už nechcem. Alebo áno? Kde sú tie chvíle, tie omrvinky času tak preplnené myšlienkami? Odniesol vás on samotný a naveky ste zatratené, či sa len hravé skrývate v mojej mysli predo mnou alebo sa azda topíte v bahne hlúposti kdesi na okraji vedomia?
Áno viem, ovplyvňuje ma okolie. Možno odchádzate. Možno to nie je ako predtým, lebo odišli ľudia, ktorí ma viedli, ľudia múdri, o desať a viac rokov starší, podľa mňa dostatočne hodní prívlastku "múdri". No nepoznaní, boli známe len ich myšlienky. A tie ma učili. Lebo ich majitelia vo mne niečo videli. Ale čo ak to niečo už nie je? Upadlo to, lebo od žiaka priskoro odišiel učiteľ. A upadať to bude až kým sa to nestratí, tak ako to prišlo? Boli to však smutné dni, keď moju myseľ zaplavovalo nesčítateľné množstvo myšlienok, obrovské množstvo otázok a pár odpovedí. Práve pre smútok.
Prečo mlčíte? Prečo. Základná otázka zvedavosti. Pomocou nej rastie múdrosť. Kto sa nepýta, ten nedostáva odpoveď. Zvedavosť. Azda predsa len sa prebúdzate týmto prostým slovkom? Ach, to len ozvena spoza hôr času.
Čo by som dala za moju stratenú múdrosť? Nie, lásku nie, o tú ani pohľadom nezavaďte, plytké slová nehodné jej váhy. Možno práve pre šťastie, ktoré mám, menej uvažujem. Ako vždy hovorím: človek šťastný sa nepýta, prečo je šťastný, narozdiel od človeka nešťastného, ktorého zrazu zaujíma veľa vecí. Lenže moje šťastie aj tak nie je každodenné, 24hodinové. Je, keď môže byť. Na druhej strane, áno je tu stále. Ale nie je so mnou. Je raz ďaleko a raz blízko až sa ho môžem dotknúť.
Ty vieš. Ó áno, viem. Nie. Myslím si, že viem. Ani ľudstvo nevie, len si myslí, že vie. Podstatný rozdiel. Čo obnáša mať dar múdrosti? Byť si vedomý. Vedieť pravdu. Ľudskú pravdu. Byť viac nešťastný ako šťastný. Je teda vedomosť dar alebo je dar nevedomosť? Diskutabilné, no pre mňa je darom vedomosť a nešťastie má svoje výhody. Práve vďaka tomu nešťastiu môže rásť, ak to tak funguje u každého, čo asi nie je samozrejmé.
Kde sú však moje myšlienky? Je to len pocit, že miznú alebo skutočne miznú? Na to mi nikto neodpovie tak presne ako samotný čas a pohľad za seba, keď sa opäť kúsok piesku presype v mojich presýpacích hodinách života.
Áno viem, ovplyvňuje ma okolie. Možno odchádzate. Možno to nie je ako predtým, lebo odišli ľudia, ktorí ma viedli, ľudia múdri, o desať a viac rokov starší, podľa mňa dostatočne hodní prívlastku "múdri". No nepoznaní, boli známe len ich myšlienky. A tie ma učili. Lebo ich majitelia vo mne niečo videli. Ale čo ak to niečo už nie je? Upadlo to, lebo od žiaka priskoro odišiel učiteľ. A upadať to bude až kým sa to nestratí, tak ako to prišlo? Boli to však smutné dni, keď moju myseľ zaplavovalo nesčítateľné množstvo myšlienok, obrovské množstvo otázok a pár odpovedí. Práve pre smútok.
Prečo mlčíte? Prečo. Základná otázka zvedavosti. Pomocou nej rastie múdrosť. Kto sa nepýta, ten nedostáva odpoveď. Zvedavosť. Azda predsa len sa prebúdzate týmto prostým slovkom? Ach, to len ozvena spoza hôr času.
Čo by som dala za moju stratenú múdrosť? Nie, lásku nie, o tú ani pohľadom nezavaďte, plytké slová nehodné jej váhy. Možno práve pre šťastie, ktoré mám, menej uvažujem. Ako vždy hovorím: človek šťastný sa nepýta, prečo je šťastný, narozdiel od človeka nešťastného, ktorého zrazu zaujíma veľa vecí. Lenže moje šťastie aj tak nie je každodenné, 24hodinové. Je, keď môže byť. Na druhej strane, áno je tu stále. Ale nie je so mnou. Je raz ďaleko a raz blízko až sa ho môžem dotknúť.
Ty vieš. Ó áno, viem. Nie. Myslím si, že viem. Ani ľudstvo nevie, len si myslí, že vie. Podstatný rozdiel. Čo obnáša mať dar múdrosti? Byť si vedomý. Vedieť pravdu. Ľudskú pravdu. Byť viac nešťastný ako šťastný. Je teda vedomosť dar alebo je dar nevedomosť? Diskutabilné, no pre mňa je darom vedomosť a nešťastie má svoje výhody. Práve vďaka tomu nešťastiu môže rásť, ak to tak funguje u každého, čo asi nie je samozrejmé.
Kde sú však moje myšlienky? Je to len pocit, že miznú alebo skutočne miznú? Na to mi nikto neodpovie tak presne ako samotný čas a pohľad za seba, keď sa opäť kúsok piesku presype v mojich presýpacích hodinách života.
Chvíľa, ktorá sa mení na obraz, ktorý sa mení na iný. Nezastaviteľný kolobeh mojich myšlienok? (publikované 5.1.2008)
Dnešný pohľad von oknom priniesol čosi nové. Nové, a predsa všetkým tak známe. Snehové vločky. Tak jedinečné, a tak všedné zároveň. Ich neopakovateľný tichý tanec krajinou vo mne vyvolal úsmev, ktorému sa v pätách hnala otázka. Prečo sa zo snehu nedokážem tešiť tak, ako keď som bola o čosi menšia, milšia, nevinnejšia? Zovšednel? Alebo je to vekom? Dnes je pre nás maličkosťou, ale vtedy boli nádherné nemé vločky nemalou príčinou nielen môjho šťastia.
Stále sú tak krásne. Ale...ale. Niečo sa zmenilo. Niečo, čo sa nemalo zmeniť. Maličkosti. Pre tie máme žiť. Pretože ak si nevážime maličkosti, ako si môžeme dostatočne vážiť veľké veci? Osamelé prechádzky vločiek sa menia na ulicu plnú ľudí. Je ich tam stále viac a viac. Kamsi sa ponáhľajú. Tam, kam sa ponáhľame my. Vlastne nevieme, lebo ak dosiahneme jedno, okamžite sa ponáhľame za druhým. Veľmi zmyselné.
Znova môj pohľad zablúdi k oknu a vločiek ubúda. Zdajú sa byť rovnaké. Ako ľudia. Všetky padajú vlastne tým istým smerom, ajkeď vzduch môžu križovať rôzne. Všetky sú podobného až rovnakého vzhľadu. A predsa sú jedinečné. Ak vám jedna spadne do dlane a stihnete ju spoznať skôr než sa roztopí a kamsi zmizne, už nikdy nenájdete presne takú istú.
Všetky raz kdesi pristanú a všetky raz zmiznú. Aké prosté. Niektoré môžu pristáť na vás. Priatelia. Žiadne figúrky, pešiaci, veže, kone, nie. Všetci stoja na tom istom prste vašej ruky, ak chcete vy sami. Len je každý inak vysoký.
Kým ich máte priam na dlani, myslíte, že tam skutočne sú? Môžu kedykoľvek odísť, sú krehké, ajkeď sa javia byť pevnejšie než diamanty. Nesmieme sa predsa spoliehať, že napadnú nové vločky a ani na to, že bude snežiť večne.
Opäť sa pozriem von oknom a už takmer nesneží. Tak vidíš, len si spomeň, aké môžu byť deti smutné a sklamané, keď sneh zmizne tak rýchlo, ako sa zjavil. Stálo by to za to, cítiť smútok pre maličkosť? Áno, stálo.
Stále sú tak krásne. Ale...ale. Niečo sa zmenilo. Niečo, čo sa nemalo zmeniť. Maličkosti. Pre tie máme žiť. Pretože ak si nevážime maličkosti, ako si môžeme dostatočne vážiť veľké veci? Osamelé prechádzky vločiek sa menia na ulicu plnú ľudí. Je ich tam stále viac a viac. Kamsi sa ponáhľajú. Tam, kam sa ponáhľame my. Vlastne nevieme, lebo ak dosiahneme jedno, okamžite sa ponáhľame za druhým. Veľmi zmyselné.
Znova môj pohľad zablúdi k oknu a vločiek ubúda. Zdajú sa byť rovnaké. Ako ľudia. Všetky padajú vlastne tým istým smerom, ajkeď vzduch môžu križovať rôzne. Všetky sú podobného až rovnakého vzhľadu. A predsa sú jedinečné. Ak vám jedna spadne do dlane a stihnete ju spoznať skôr než sa roztopí a kamsi zmizne, už nikdy nenájdete presne takú istú.
Všetky raz kdesi pristanú a všetky raz zmiznú. Aké prosté. Niektoré môžu pristáť na vás. Priatelia. Žiadne figúrky, pešiaci, veže, kone, nie. Všetci stoja na tom istom prste vašej ruky, ak chcete vy sami. Len je každý inak vysoký.
Kým ich máte priam na dlani, myslíte, že tam skutočne sú? Môžu kedykoľvek odísť, sú krehké, ajkeď sa javia byť pevnejšie než diamanty. Nesmieme sa predsa spoliehať, že napadnú nové vločky a ani na to, že bude snežiť večne.
Opäť sa pozriem von oknom a už takmer nesneží. Tak vidíš, len si spomeň, aké môžu byť deti smutné a sklamané, keď sneh zmizne tak rýchlo, ako sa zjavil. Stálo by to za to, cítiť smútok pre maličkosť? Áno, stálo.
Čínska reštaurácia (publikované 3.1.2008)
Nebolo to až tak dávno, keď som spolu s rodičmi navštívila miesto, kam som chcela už veľmi dávno ísť. Reštaurácia. Ale aká. Čínska. Keď mi mysľou prebehne spojenie týchto dvoch slov, okamžite ich nasleduje predstava.
Vstupné dvere z tmavého dreva, do ktorých je vložené zdobené sklo. Po ich otvorení vás omámi vôňa čínskych jedál a do bubienkov sa vám natlačí príjemná čínska hudba. Sem-tam sa pred vami mihne čašníčka (Číňanka, pochopiteľne) so surmou na tvári (biele líčidlo), malými sýtočervenými perami, prísne zviazanými krásnymi čiernymi vlasmi, v špeciálnom čínskom odeve červenej, modrej alebo žltej farby s jemným vzorom. Po celej miestnosti sú porozmiestňované nízke stoly stojace na nenápadných koberčekoch, pri ktorých sa, ako inak, sedí na zemi. Steny sú zdobené zvláštnymi obrazmi, ktoré vám nič nehovoria a znaky na nich už absolútne nič. Podídete k jednému z voľných stolov a zložíte svoje telo nehlučne na zem. Pri vás sa zrazu objaví menu a čínske paličky. Udivene si ich začnete obzerať a kdesi z boku sa ozve: „Želáte si radšej všedný príbor?“
Nuž, čím viac sme sa blížili k cieľu našej cesty, tým viac mi bola moja predstava komická a nereálna. O krátku chvíľku sme stáli pred tmavohnedými dverami, do ktorých bolo vložené sklo. Začína sa to dobre. Môj pohľad okamžite prevŕtal toto okienko a prostredie za ním bolo jednoznačne odlišné. Keďže som šla ako prvá, otváranie vyššie spomenutých dverí ostalo na mne. Pripravená aspoň na štipku z mojej predstavivosti som ich teda potichu otvorila.
A privítali ma ryby. Znudene plávali v dvoch veľkých akváriách po oboch stranách. Nie, nemali šikmé oči. Žiadna vôňa jedla či bambusu. Žiadne nízke stoly. Žiadne obrazy, ktoré mi nič nehovoria. Ale ťažký teplejší vzduch, rozhovory zákazníkov prebité nejakým slovenským rádiom, trochu divné obrazy, normálne stoly s ešte normálnejšími stoličkami. Číňanky s rovnakým účesom. Ofina cez celé čelo a nedlhý vrkoč.
Tak sme si teda sadli za jeden s tých normálnych stolov. Asi o päť minút k nám docupkalo menu aj s jednou Číňankou. „Dobly den.“ „Dobrý, dobrý.“
Prvá strana prineseného zoznamu jedál znela zaujímavo. Tá ďalšia ešte viac. Samé kurča, kurča, kurča. Tie pravopisné chyby si odmyslíme, dobre? Bolo ich tam celkom dosť. A tie ceny. Také pekné, až mamina začala šomrať. Vtedy sme si s ocinom vymenili pohľad, ktorý hovoril niečo ako: už zase?! Škoda, že ti nemáme čím zapchať pusu.
Po krátkej chvíľke sme si teda niečo vybrali. Ocino pikantné kurča s hranolkami (?!), mamina kurča s ovocím, ja tiež kurča s ovocím. S hranolkami (?!) a ryžou. Na otázku koľko by mi tej ryže doniesli sa na mňa dve čínske očká zamyslene pozreli: „Ryza? Taktó“ Spravila rukou na stole malý pomyslený kopček. Výborne, môže byť.
Prešlo pár minút a na stole sa objavili taniere, nápoje, ktoré sme si pochopiteľne objednali tiež a príbor. Príbor?! „Hmm, prosím vás, máte čínske paličky?“ No hádam nebudem jesť príborom. „Palicky? Donesiem jedny?“ Kývla som hlavou na znak súhlasu: „ Prosím.“
Prešla pol hodina. Už som celkom hladná. Našťastie som začula kroky k nášmu stolu vzďaľujúce sa od kuchyne a na našom stole zakotvili tri obrovské kopcom naložené taniere kuracích kúskov. Potom ešte dva taniere hranoliek. A obrovská miska ryže. Tak malý kopček, hej? Maminke padla sánka. Ocino sa zmohol len na úsmev. A ja som sa na drzovku smiala. Toľko toho nezjem ani keby som bola týždeň hladná.
Po zhodnotení všetkých faktov som dospela k záveru, že tie ceny boli až veľmi prijateľné, ale mohli k nim napísať hmotnosť jednotlivých jedál. Tak sme si teda začali nakladať jedlo na taniere. To moje vyzeralo ako to najbledšie kuracie mäsko s ovocím obohatené o priesvitné želatínové soplíky (škrob) s príjemnou sladkastou vôňou.
Nahádzala som do seba spomínanými čínskymi paličkami čo sa dalo a potom som to vzdala. Nechcem sa domov predsa gúľať. Ocino zjedol všetko, čo si objednal. Psychopat. Mamina tak polovičku. Prišiel účet. „Chcete to zabaliť?“ Zrejme tu s takými ako sme my už majú skúsenosti. Tak nám to teda pekne krásne zabalili. Účet bol celkom vysoký, ale čo už, veď sme tam boli prvýkrát, poučíme sa do budúcnosti. Kým sa vybavoval, ocino sa snažil naučiť ako sa po čínsky povie „ďakujem“, na čom som sa tiež dobre zabavila.
Všetko nepotrebné zo stola už dávno zmizlo, no teta s ofinou ako všetky ostatné prišla znova, tentokrát v špeciálnom oblečení (asi to bola druhá teta). Pred každým nás sa zjavil malý pohárik s červenou tekutinou. „Čo to je?“ „Sirup. Pozornosť podniku.“ Divné. Skúmavo som na to pozrela a potom som sa opatrne napila. Bolo to víno. „Je to saké?“ Zase sa pýtal môj zvedavý ocko, mierny alkoholik. „Nie.“ Fuj, moje vnútro sa vznietilo pod vplyvom liehu. Veď som ho necítila, bude v tom nejaký trik. Odporné. Môj pohár sa v okamihu ocitol pri ocinovi. Pi, keď ti chutí, mne je tykmo. Viem, prečo nepijem.
Tak, to bola moja prvá návšteva takéhoto podniku. Síce nebola podľa mojich predstáv, ako ste si mohli všimnúť ak ste sa dočítali až sem, ale bolo fajn. Snáď nebola ani posledná.
Vstupné dvere z tmavého dreva, do ktorých je vložené zdobené sklo. Po ich otvorení vás omámi vôňa čínskych jedál a do bubienkov sa vám natlačí príjemná čínska hudba. Sem-tam sa pred vami mihne čašníčka (Číňanka, pochopiteľne) so surmou na tvári (biele líčidlo), malými sýtočervenými perami, prísne zviazanými krásnymi čiernymi vlasmi, v špeciálnom čínskom odeve červenej, modrej alebo žltej farby s jemným vzorom. Po celej miestnosti sú porozmiestňované nízke stoly stojace na nenápadných koberčekoch, pri ktorých sa, ako inak, sedí na zemi. Steny sú zdobené zvláštnymi obrazmi, ktoré vám nič nehovoria a znaky na nich už absolútne nič. Podídete k jednému z voľných stolov a zložíte svoje telo nehlučne na zem. Pri vás sa zrazu objaví menu a čínske paličky. Udivene si ich začnete obzerať a kdesi z boku sa ozve: „Želáte si radšej všedný príbor?“
Nuž, čím viac sme sa blížili k cieľu našej cesty, tým viac mi bola moja predstava komická a nereálna. O krátku chvíľku sme stáli pred tmavohnedými dverami, do ktorých bolo vložené sklo. Začína sa to dobre. Môj pohľad okamžite prevŕtal toto okienko a prostredie za ním bolo jednoznačne odlišné. Keďže som šla ako prvá, otváranie vyššie spomenutých dverí ostalo na mne. Pripravená aspoň na štipku z mojej predstavivosti som ich teda potichu otvorila.
A privítali ma ryby. Znudene plávali v dvoch veľkých akváriách po oboch stranách. Nie, nemali šikmé oči. Žiadna vôňa jedla či bambusu. Žiadne nízke stoly. Žiadne obrazy, ktoré mi nič nehovoria. Ale ťažký teplejší vzduch, rozhovory zákazníkov prebité nejakým slovenským rádiom, trochu divné obrazy, normálne stoly s ešte normálnejšími stoličkami. Číňanky s rovnakým účesom. Ofina cez celé čelo a nedlhý vrkoč.
Tak sme si teda sadli za jeden s tých normálnych stolov. Asi o päť minút k nám docupkalo menu aj s jednou Číňankou. „Dobly den.“ „Dobrý, dobrý.“
Prvá strana prineseného zoznamu jedál znela zaujímavo. Tá ďalšia ešte viac. Samé kurča, kurča, kurča. Tie pravopisné chyby si odmyslíme, dobre? Bolo ich tam celkom dosť. A tie ceny. Také pekné, až mamina začala šomrať. Vtedy sme si s ocinom vymenili pohľad, ktorý hovoril niečo ako: už zase?! Škoda, že ti nemáme čím zapchať pusu.
Po krátkej chvíľke sme si teda niečo vybrali. Ocino pikantné kurča s hranolkami (?!), mamina kurča s ovocím, ja tiež kurča s ovocím. S hranolkami (?!) a ryžou. Na otázku koľko by mi tej ryže doniesli sa na mňa dve čínske očká zamyslene pozreli: „Ryza? Taktó“ Spravila rukou na stole malý pomyslený kopček. Výborne, môže byť.
Prešlo pár minút a na stole sa objavili taniere, nápoje, ktoré sme si pochopiteľne objednali tiež a príbor. Príbor?! „Hmm, prosím vás, máte čínske paličky?“ No hádam nebudem jesť príborom. „Palicky? Donesiem jedny?“ Kývla som hlavou na znak súhlasu: „ Prosím.“
Prešla pol hodina. Už som celkom hladná. Našťastie som začula kroky k nášmu stolu vzďaľujúce sa od kuchyne a na našom stole zakotvili tri obrovské kopcom naložené taniere kuracích kúskov. Potom ešte dva taniere hranoliek. A obrovská miska ryže. Tak malý kopček, hej? Maminke padla sánka. Ocino sa zmohol len na úsmev. A ja som sa na drzovku smiala. Toľko toho nezjem ani keby som bola týždeň hladná.
Po zhodnotení všetkých faktov som dospela k záveru, že tie ceny boli až veľmi prijateľné, ale mohli k nim napísať hmotnosť jednotlivých jedál. Tak sme si teda začali nakladať jedlo na taniere. To moje vyzeralo ako to najbledšie kuracie mäsko s ovocím obohatené o priesvitné želatínové soplíky (škrob) s príjemnou sladkastou vôňou.
Nahádzala som do seba spomínanými čínskymi paličkami čo sa dalo a potom som to vzdala. Nechcem sa domov predsa gúľať. Ocino zjedol všetko, čo si objednal. Psychopat. Mamina tak polovičku. Prišiel účet. „Chcete to zabaliť?“ Zrejme tu s takými ako sme my už majú skúsenosti. Tak nám to teda pekne krásne zabalili. Účet bol celkom vysoký, ale čo už, veď sme tam boli prvýkrát, poučíme sa do budúcnosti. Kým sa vybavoval, ocino sa snažil naučiť ako sa po čínsky povie „ďakujem“, na čom som sa tiež dobre zabavila.
Všetko nepotrebné zo stola už dávno zmizlo, no teta s ofinou ako všetky ostatné prišla znova, tentokrát v špeciálnom oblečení (asi to bola druhá teta). Pred každým nás sa zjavil malý pohárik s červenou tekutinou. „Čo to je?“ „Sirup. Pozornosť podniku.“ Divné. Skúmavo som na to pozrela a potom som sa opatrne napila. Bolo to víno. „Je to saké?“ Zase sa pýtal môj zvedavý ocko, mierny alkoholik. „Nie.“ Fuj, moje vnútro sa vznietilo pod vplyvom liehu. Veď som ho necítila, bude v tom nejaký trik. Odporné. Môj pohár sa v okamihu ocitol pri ocinovi. Pi, keď ti chutí, mne je tykmo. Viem, prečo nepijem.
Tak, to bola moja prvá návšteva takéhoto podniku. Síce nebola podľa mojich predstáv, ako ste si mohli všimnúť ak ste sa dočítali až sem, ale bolo fajn. Snáď nebola ani posledná.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)