Dnešný pohľad von oknom priniesol čosi nové. Nové, a predsa všetkým tak známe. Snehové vločky. Tak jedinečné, a tak všedné zároveň. Ich neopakovateľný tichý tanec krajinou vo mne vyvolal úsmev, ktorému sa v pätách hnala otázka. Prečo sa zo snehu nedokážem tešiť tak, ako keď som bola o čosi menšia, milšia, nevinnejšia? Zovšednel? Alebo je to vekom? Dnes je pre nás maličkosťou, ale vtedy boli nádherné nemé vločky nemalou príčinou nielen môjho šťastia.
Stále sú tak krásne. Ale...ale. Niečo sa zmenilo. Niečo, čo sa nemalo zmeniť. Maličkosti. Pre tie máme žiť. Pretože ak si nevážime maličkosti, ako si môžeme dostatočne vážiť veľké veci? Osamelé prechádzky vločiek sa menia na ulicu plnú ľudí. Je ich tam stále viac a viac. Kamsi sa ponáhľajú. Tam, kam sa ponáhľame my. Vlastne nevieme, lebo ak dosiahneme jedno, okamžite sa ponáhľame za druhým. Veľmi zmyselné.
Znova môj pohľad zablúdi k oknu a vločiek ubúda. Zdajú sa byť rovnaké. Ako ľudia. Všetky padajú vlastne tým istým smerom, ajkeď vzduch môžu križovať rôzne. Všetky sú podobného až rovnakého vzhľadu. A predsa sú jedinečné. Ak vám jedna spadne do dlane a stihnete ju spoznať skôr než sa roztopí a kamsi zmizne, už nikdy nenájdete presne takú istú.
Všetky raz kdesi pristanú a všetky raz zmiznú. Aké prosté. Niektoré môžu pristáť na vás. Priatelia. Žiadne figúrky, pešiaci, veže, kone, nie. Všetci stoja na tom istom prste vašej ruky, ak chcete vy sami. Len je každý inak vysoký.
Kým ich máte priam na dlani, myslíte, že tam skutočne sú? Môžu kedykoľvek odísť, sú krehké, ajkeď sa javia byť pevnejšie než diamanty. Nesmieme sa predsa spoliehať, že napadnú nové vločky a ani na to, že bude snežiť večne.
Opäť sa pozriem von oknom a už takmer nesneží. Tak vidíš, len si spomeň, aké môžu byť deti smutné a sklamané, keď sneh zmizne tak rýchlo, ako sa zjavil. Stálo by to za to, cítiť smútok pre maličkosť? Áno, stálo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára