Mesiac (publikované 23.10.2007)

Silný jesenný vietor jej šľahal do tváre a strapatil vlasy, zatiaľ čo ona rýchlym krokom stúpala do strmého i menej strmého kopca. Nebolo to až tak dávno, čo vyrazila z bezpečia na túto cestu, ale ani nedávno. Trasa možno jednoduchá, no či aj ľahká, to posúďte sami.

Krajinu okolo nej zahaľuje tma taká, že by sme ju mohli krájať nožom, spomínaný vietor opierajúci sa do veľkých i malých stromov, kradnúci im posledné lístie a zas uháňajúci kamsi do neznáma, rozknísaná suchá tráva. Ticho prerušujú zvuky, ktoré v mysli zmiešané so strachom vedia vyčarovať tie najdesivejšie predstavy. A ešte jej vlastný dych. Hnal ju strach, či túžba dostať sa tam hore? Možno oboje, nad tým nemala čas poriadne sa zamyslieť, potrebovala sa sústrediť len na kroky a pozerať sa, koľko ich ešte zostáva.

Netrvalo príliš dlho a kopec sa o kúsok akoby znížil. Bola už v akejsi výške, ktorá jej dovoľovala rozhliadnuť sa do istého ďaleka. Len keby nebola tma.. O niekoľko krokov ju odrazu oslepilo svetlo vybiehajúce spoza pahorku kopca. Svetlo sťa pavučina jemné a bledé, hladké, nevtieravé, príjemné. Také, ktoré znesú naše oči bez toho, aby sme ich museli prižmurovať. Pozrela sa vyššie a zbadala Mesiac. Krásny mesiac s usmiatou tvárou. Obzrela sa za seba a uvidela tieň kopca rozliehajúci sa po krajine pod ním, ďalšie kopce, presnejšie povedané len ich siluety. Upriamila svoj pohľad pred seba a ani nevediac ako, čoraz častejšie sa pohľadom vracala k Mesiacu. Ten zatiaľ prešiel bližšie k nej a neprestajne jej svietil pod nohy. Hneď sa šlo ľahšie i veselšie, až si začala spievať pieseň, ktorú poznal i sám Mesiac, a preto sa pridal. Jej tóny i slová ovládal dokonale presne, preto sa ihneď zhodli.

Odvtedy spievali stále. Sprevádzal ju na každom kroku. V každom ročnom období, v každom počasí. Nebol to však obyčajný Mesiac, ako ste si už iste všimli. Zväčša dvakrát za sedem dní bol v splne, inak sa strácal alebo znovu zväčšoval, no nikdy nezmizol úplne. Ak by zmizol, zmizla by aj ona. Bol viac ako jej láska, viac ako jej priateľ, viac ako jej sprievodca, viac ako Mesiac.

Celkovo táto krajina nebola obyčajná. Nikdy v nej nebol deň taký krásny ako noc. Žiadny kopec v nej nebol rovnako veľký. Žiadna rieka netiekla rovnakým smerom. Žiadny tvor nemal dvojníka.

Raz na ten kopec dojde. Nie. Prídu tam obaja. A až vtedy uvidí, aký je skutočne vysoký a či stálo za to vybrať si práve ten. Ak sa jej výhľad nebude páčiť, vždy môže zísť a spolu s Mesiacom, dúfajúc, že spolu s ním, spievať pieseň na inom kopci. Avšak cesta nahor i nadol čosi trvá...