Tak krásne prší. Kedy vlastne nepršalo krásne? Otázka sťa budík zazvoní jej v mysli, čím dá znamenie úsmevu, aby sa zobudil. Jesenný dážď, už nie teplý vánok a letné kvapky, len chladnejšia sprcha kropiaca okolité dáždniky a pár ľudí bez nich, medzi ktorými nemôžu chýbať tí správni dvaja. Predsa oni. Ako vyzerajú? Pomaly ako zmoknuté myši. Držiac sa za ruky predierajú sa davom ľudí, rôznymi farbami, rôznymi svetmi až kamsi, kde by sa mohli na chvíľku skryť dažďu, ktorý už svojím umením stihol nasiaknuť do ich pokožky, vlasov, myšlienok i oblečenia.
Po krátkej chvíľke uzrú čosi ako záchrannú loď. Tak teda nastúpili a nechali sa unášať asfaltovým morom v objatí sledujúc objekty a deje okolo seba. Ľudia s vážnymi kamennými tvárami. Kočíky prikryté igelitom pripomínajúce akýchsi podivných mimozemšťanov. Mladí aj tí, čo už boli mladí. Muži i ženy. Smutní alebo šťastní. Každý so svojim krížom. Všetko okolo nich sa kamsi ponáhľa, bez prestávky, bez oddychu, nepozerajúc sa doľava ani doprava, len stále rovno. No pre nich prúd tejto rieky nie je dostatočne silný nato, aby ich strhol spolu s ostatnými rybičkami.
Ešte stále tam stáli s očami zastretými hravou láskou, blízko seba počúvajúc neopakovateľnú symfóniu tých celosvetovo známych umelcov, čo kamsi miznú hneď po odohraní svojej časti.
Potom podišli k dažďu a s vystretými rukami opatrne chytali kvapku po kvapke, ktoré uponáhľane stekali z prstov do dlane a nižšie. Potom natiahla ku kvapkám druhú ruku, ktorá sa znova stala pristávacou plochou, no pristáť tu mohli len tí vyvolení. Toto povolenie sa nedalo kúpiť za peniaze, ani za pekný úsmev, či pekné slovo. Ani nevedela ako, zrazu tam zosadla jedna z toho nemalého počtu. Prizrela sa jej bližšie a darovala jej jeden zasnený pohľad s úsmevom. Tak ty si tá, na ktorú tu čakám? Predsa len? Spadneš mi do dlane, keď už ma viera opúšťa a neočakávam, že uzrieš práve mňa cez toľký dážď? Kvapka dôležitejšia ako oceán. Pre niekoho možno komické, či zbytočné, no pre mňa nie. Či nie je oceán jeden veľký svet kvapiek? Nie, možno jedna nezmení prúd rieky, ani neupokojí rozbúrenú hladinu, no skúste nájsť tú jednu pre vás. Ja ju držím v ruke. V opatrne zavretej dlani, aby ju nevzali iné kvapky, dúfajúc, že ani samotné žeravé slnko si netrúfne zmeniť jej skupenstvo, snažiac sa mať ju pekne v strede dlane, nech má dosť voľnosti a nech neskĺzne po boku kamsi do neznáma. Oprela sa o neho, pričom potichu načúvala tlkotu jeho srdca a o chvíľku dážď ustal. Nazrela pomedzi prsty na kvapku, no keď ju nevidela, zmätene roztvorila dlaň. Kvapka sa zmenšovala a zmenšovala, až sa stratila v jej ruke.
Nie, neumrela, kdeže, ona stále žije a dýcha,
smeje sa, snáď neplače a pokojne spáva,
myseľ nezožiera jej pýcha
a možno ju čaká sláva.
A slnečné lúče síce nepohladili zem očistenú od prachu doby, no bol čas ísť. A lístky ešte neboli kúpené. Tak teda pobrali sa tí dvaja na vlakovú stanicu a podľa predpisov kúpili si dva lístky, ktoré neskôr skončia v koši a nasadli do vlaku života, čo odviezol ich kamsi, čo vzdialené bolo a bielym svetlom ožiarené, takže oči nemohli dovidieť na ďalšiu zastávku, ale mohli dúfať a predpokladať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára