Kroky po ceste minulosti, súčasnosti a budúcnosti (publikované 24.2.2007)

Človek je zvláštny tvor. Aké je jeho poslanie netuším, no niektorí ľudia hovoria, že je tu nato, aby využíval všetky dary sveta, aby bol tým najvyšším stupienkom všetkých foriem života. S týmto tvrdením sa nestotožňujem.

Človek sa tým najvyšším stupienkom učinil sám svojím správaním a túžbou byť nadradený, byť pán. On určil pravidlá pre seba aj všetkých ostatných, nie boh ani príroda, len on sám. Takže poslanie nemá, ak si ho nevymyslí. Odpradávna, ako rástol, ako sa vyvíjal, s ním rástli jeho vlastnosti, ktoré ho jedného dňa zničia: chamtivosť, závisť, sebeckosť. Nech akokoľvek tieto vlastnosti potláča, v každom jednom sú. Aj ten najsvätejší človek ich kdesi v kútiku duše skrýval pred svetom.

Nato, aby bol človek mocný, aby si udržiaval svoje hlúpe pravidlá a aby ich dodržiavali aj iní, potreboval zmanipulovať istú časť ostatných ľudí. Čím viac, tým lepšie. Preto vymyslel slovo BOH. Tým, samozrejme, netvrdím, ze boh nemusí existovať, všetko je hra slov :) . Vyhlásil ho teda za všemohúceho, za stvoriteľa rozhodujúceho o živote a smrti a zaviedol jednoduché pravidlo: čokoľvek, čo mu nebude vyhovovať, je proti jeho bohu a je to teda zlé. To jest, ľudia nesmeli mať odlišný názor než ich boh, nesmeli robiť, čo mu nevyhovovalo a taktiež museli odvádzať istú časť svojho majetku. To bolo pekne premyslené ovládanie ľudí.

Len si všimnite, ako nás cirkev ovláda aj v súčasnosti, bez ohľadu nato, či veríte v ich boha alebo nie. Jednoduchý príklad: keď v bare tancuje takmer nahá žena, hlavne starší ľudia sa pohoršujú. Áno, až tak ďaleko siaha vplyv cirkvi. Poviete si: ale veď je to neslušné..a čo je slušné? Základy slušného správania položil kto? Nuž v Ríme to bol Gaius Octavius Augustus (augustus=vznešený). Ale potom ich ovplyvnila cirkev...iní ľudia...Hlavne, že v antike alebo v iných dávnych časoch bolo všetko trošku inak, tam by spomínaná skoro nahá teta nebola ničím zvláštna, možno účesom na tú dobu alebo make upom.

Myslíme si, že máme vlastný názor, ale je to skutočne tak? Nevtĺkol nám ho len niekto do hlavy, kým sme boli v nižšej sfére zmýšľania? Alebo si ho "prepožičiavame" od niekoho s predpokladom, že je správny? Ani netušíme, koľko ľudí s nami manipuluje, manipulovalo a bude manipulovať pod zámienkou, že je to náš vlastný názor. Nie, nerobia to kvôli náboženstvu, či nejakej organizácii, ale kvôli sebe. Kvôli svojej neuhasínajúcej túžbe po moci. V súčasnosti sa to možno už tak veľmi neprejavuje, ľudia sa už nedesia rozprávok o zatratení a podobných výmyslov niektorých šibalských hláv, čo je dobré aj nie.

Tak či onak, ľudia sa zničia sami, ak sa nenaučia chápať a vnímať svoje okolie, ak sa nezačnú pozerať aj očami druhých, ak si nepremyslia svoje skutky. Ak sa nenaučia takéto skutočne maličké no i veľmi dôležité veci, ovládnu ich vlastné chyby a postrčia ich do priepasti večného zabudnutia a ničoty, odkiaľ sa už späť vrátiť nedá. Nečakajte odo mňa ľútosť, lebo nie sme hodní ľútosti, mrzí ma len to, že budú trpieť aj nevinní: zvieratá, príroda a deti. No možno sa ešte stále môžme spamätať a vrátiť späť na križovatku a vybrať si inú cestu. Veď všetko sa dá, keď sa chce. Človek ma obdivuhodnú silu vôle, tak to využime a zmeňme koniec nášho bytia na začiatok doby pravdy, rešpektovania a dostatočnej sebakotroly i sebakritiky.

Daždivý večer (publikované 15.2.2007)

Kráčal ulicou, ktorú osvetľovala jediná ešte vytrvale svietiaca lampa. Nekonečný dážď mu nemilosrdne padal do tváre a jeho šum pohlcoval ajtak tiché kroky. Myslel na ňu. Len na ňu totiž dokázal myslieť. Chcel byť stále s ňou, pre chvíľku pri nej by urobil čokoľvek, lenže teraz sa cítil byť bezmocný. Pretože bol bezmocný. Musel prijať krutú pravdu: už ju nikdy neuvidí. Nikdy už nebude počuť jej veselý smiech, nikdy ju už neobjíme, či nepohladí, už nepobozká pre neho tie najkrajšie a najmilšie pery, nie, už sa nestretnú ich ruky či pohlady. Nikdy.

Navždy bez nej. Veta, ktorá sa mu rovnala smrti... Niekde blízko udrel hrom, a tak inštinktívne zdvihol hlavu a pozrel na nebo, na blikajúce hviezdy, ktoré bolo vidieť kdesi v diaľke, kam už mračná nesiahali a šepkal: "prečo, Bože?"

Bol to dobrý človek, ktorý ľúbil z celého srdca, ba priam miloval, no láska nemala v jeho dobe miesto, osud ju kruto vytrhol z jeho života, bez pýtania, bez upozornenia ostal sám, proti svojej vôli.

Potom sklonil hlavu, uprel pohľad do neznáma a len šiel dopredu, po ceste zúfalstva a bezmocnosti, až sa dostal na rušnú cestu, popri ktorej tiekla rieka. Okolo neho bolo mnoho ľudí, večne sa ponáhľajúcich, hlučné autá narúšali pokoj noci neustále prichádzajúce a znova odchádzajúce, no on len neprítomne šiel niekam, sám netušiac kam. V mysli sa mu opakovalo všetko, čo sa stalo, cítil to vyblednuté šťastie, ten pocit, keď bol s ňou, tak krásny pocit nekonečného šťastia, akoby bola samotná Zem rajom. Tak sa pri nej cítil vždy. A bez nej, to bol najväčší a najhorší trest.

Zastal na celkom prázdnom moste a zadíval sa na rozbúrenú vodu pod ním tečúcej rieky. Dá sa takto pokračovať ďalej? Vybral z vrecka trochu pokrčenú fotku. Vyzerala na nej ako anjel. Bolo to až príliš dokonalé a on to vedel. Už nechcel byť. Nemal prečo byť. Už bol úplne rozhodnutý. Vystúpil na múr, o ktorý sa ešte pred chvíľou opieral. Poslednýkrát sa obzrel za seba. Zdalo sa mu, že tam stojí. Tam neďaleko. "Nie, neskáč, nerob to!" Bola to len jeho pobláznená predstavivosť. V skutočnosti tam stálo nejaké dievča pomaly a opatrne blížiace sa k nemu, no keď uvidelo smutný a prázdny pohľad jeho očí, súcitne a trochu vystrašene bez slova cúvlo zvierajúc v ruke mobil. Otočil sa späť k rieke a posledný raz uprel zamilovaný pohľad na fotografiu. Pritisol si ju k perám, potom ju zovrel v dlani a vystrel ruky do tvaru kríža.. Nastalo uplné ticho, v pozadí ktorého bolo počuť telefonát vyplašeného dievčaťa na políciu.

Naklonil sa dopredu  a začal padať. Zbehlo sa to tak rýchlo a pritom tak pomaly... Rozzúrená voda ho zhltla akoby jej to spôsobovalo tú najväčšiu radosť. Pomaly prestávalo pršať a mraky postupne zmizli. Zjavovali sa blikajúce hviezdy, popri ktorých svietil jasný kosák mesiaca. Túto noc všetko pôsobilo všedne, no pritom nezvyčajne smutne. Už nikdy nebola taká krásna noc ako táto.

Pravda je lož (publikované 3.2.2007)

Áno, pravda je lož. Totiž, čo je pravda pre mňa, nemusí byť pravda pre Teba. Existuje vôbec pravda? A existuje lož? Nie je to len jeden z ďalších výmyslov človeka? Dajme tomu, tento rok je 2007. Je to pravda alebo lož? Prečo je to pravda? Pretože to niekto povedal? Lebo sa počítajú roky od narodenia Krista? Čo ak sa Kristus narodil o rok skôr? :) Existuje vôbec niečo, čo je stopercentne isté? Ak by tu niečo také bolo, bolo by to dokonalé? Ak viete odpoveď, tak napíšte:)

Existuje dobro a existuje zlo? Je zlo, ak človek zabil človeka? Povedz áno. A ja Ti poviem nie. Keď ten, ktorý zomrel bol vrah a mučil a zabíjal malé deti, a vrah vraha sa len bránil alebo sa pomstil. Tak je to zlo alebo dobro? Keď by nemal mať právo brať iným život, nech sú akokoľvek zli, bezcitní a krutí. Dobro, či zlo? Čo ak by si ten človek, ktorý zomrel, neskôr uvedomil, že vykonal zlé veci, ľutuje ich a chce ich odčiniť, prijíma trest a zmení sa? A teraz ho zabil iný človek plný hnevu a trpkosti v srdci...

Tento článok je nezmyselný, pretože nič nemá zmysel. A predsa všetko zmysel má. Zase ten uhol pohľadu. Uhol pohľadu ovplyňuje, aspoň u mňa, moja nálada. Skúsme sa pozerať z takého bodu nula. Neprikloníme sa ani na jednu stranu, nech sa jedná o čokoľvek. K čomu dospejeme? K ničomu. Ak by sme sa však priklonili k jednej strane, videli by sme buď veci kladné alebo zaporné. Pravda, pravda aj lož, lož. Dobro, dobro aj zlo, zlo. Zmyselnosť, zmyselnosť aj nezmyselnosť, nezmyselnosť. Čo tým chcem povedať.. Je naozaj dobrá zlatá stredná cesta? Lebo ak sa po nej vydáte, to je jedno koľko karátová bude, kam sa dostanete? Dostanete sa pred obrovskú stenu. Takú veľkú, taku mohutnú, vysokú a hladkú, že ju nemôžete ani obísť, ani preliezť a dole je betón, takže ani podkopať..ajtak nemáte lopatku a vedierko :). Tá stena, to je hranica. Hranica, cez ktoru nás nedostanú ani všetky peniaze sveta, len trpezlivosť a vytrvalosť. Za tou stenou je skutočnosť a všetky vedomosti. Ak sa za ňu dostaneme, čo sa dúfam raz stane, budeme vedieť odpovedať veľmi jednoducho bez mihnutia oka na všetky otázky, ktoré dnes vyzerajú len ľahko vyzerajú.

Pár slovíčok na začiatok

Od 2.1.2007 až po včerajší deň som svoje pokusy zverejňovala na stránke blog.sk (konkrétne www.vera.blog.sk), kde som dokopy za týchto "pár" rokov uverejnila viac než 165 článkov. Z technických príčin som sa rozhodla presťahovať výplody svojej fantázie na technologicky vyspelejšie, a teda aj praktickejšie miesto: sem.
Mrzí ma, že pravdepodobne stratím starých čitateľov, ale súčasne sa teším na tých nových.
Môj blog je tu pre všetkých s otvorenou mysľou, články píšem len vtedy, keď pociťujem potrebu písať; čiže väčšinou bývajú dosť citovo podfarebené. Netreba si však osvojovať názor, že dané city vo mne prevládajú nonstop, je to momentový stav, ktorý sa trochu uvoľní do éteru práve tým, že ho dám na papier alebo na stránku. Verím, že si každý, kto sem zavíta, so sebou niečo aj odnesie. Mojím cieľom je, aby sa každý čitateľ zamyslel, snažil sa hľadať vlastný zmysel a vlastný spôsob chápania toho, čo píšem. Pretože nič nie je krajšie ako človek, ktorý myslí a snaží sa porozumieť.
Najskôr budem zverejňovať výber starých článkov z môjho prvého blogu, následne sa pustím do novej tvorby. Želám príjemné čítanie a mnoho jedinečných dojmov.