Kráčal ulicou,
ktorú osvetľovala jediná ešte vytrvale svietiaca lampa. Nekonečný dážď mu
nemilosrdne padal do tváre a jeho šum pohlcoval ajtak tiché kroky. Myslel na
ňu. Len na ňu totiž dokázal myslieť. Chcel byť stále s ňou, pre chvíľku pri nej
by urobil čokoľvek, lenže teraz sa cítil byť bezmocný. Pretože bol bezmocný. Musel
prijať krutú pravdu: už ju nikdy neuvidí. Nikdy už nebude počuť jej veselý
smiech, nikdy ju už neobjíme, či nepohladí, už nepobozká pre neho tie
najkrajšie a najmilšie pery, nie, už sa nestretnú ich ruky či pohlady. Nikdy.
Navždy bez nej.
Veta, ktorá sa mu rovnala smrti... Niekde blízko udrel hrom, a tak inštinktívne
zdvihol hlavu a pozrel na nebo, na blikajúce hviezdy, ktoré bolo vidieť
kdesi v diaľke, kam už mračná nesiahali a šepkal: "prečo, Bože?"
Bol to dobrý
človek, ktorý ľúbil z celého srdca, ba priam miloval, no láska nemala v jeho
dobe miesto, osud ju kruto vytrhol z jeho života, bez pýtania, bez upozornenia
ostal sám, proti svojej vôli.
Potom sklonil
hlavu, uprel pohľad do neznáma a len šiel dopredu, po ceste zúfalstva a
bezmocnosti, až sa dostal na rušnú cestu, popri ktorej tiekla rieka. Okolo neho
bolo mnoho ľudí, večne sa ponáhľajúcich, hlučné autá narúšali pokoj noci
neustále prichádzajúce a znova odchádzajúce, no on len neprítomne šiel niekam,
sám netušiac kam. V mysli sa mu opakovalo všetko, čo sa stalo, cítil to
vyblednuté šťastie, ten pocit, keď bol s ňou, tak krásny pocit nekonečného
šťastia, akoby bola samotná Zem rajom. Tak sa pri nej cítil vždy. A bez nej, to
bol najväčší a najhorší trest.
Zastal na
celkom prázdnom moste a zadíval sa na rozbúrenú vodu pod ním tečúcej rieky. Dá
sa takto pokračovať ďalej? Vybral z vrecka trochu pokrčenú fotku. Vyzerala na
nej ako anjel. Bolo to až príliš dokonalé a on to vedel. Už nechcel byť. Nemal
prečo byť. Už bol úplne rozhodnutý. Vystúpil na múr, o ktorý sa ešte pred
chvíľou opieral. Poslednýkrát sa obzrel za seba. Zdalo sa mu, že tam stojí. Tam
neďaleko. "Nie, neskáč, nerob to!" Bola to len jeho pobláznená
predstavivosť. V skutočnosti tam stálo nejaké dievča pomaly a opatrne blížiace
sa k nemu, no keď uvidelo smutný a prázdny pohľad jeho očí, súcitne a trochu
vystrašene bez slova cúvlo zvierajúc v ruke mobil. Otočil sa späť k rieke
a posledný raz uprel zamilovaný pohľad na fotografiu. Pritisol si ju k perám, potom
ju zovrel v dlani a vystrel ruky do tvaru kríža.. Nastalo uplné ticho, v
pozadí ktorého bolo počuť telefonát vyplašeného dievčaťa na políciu.
Naklonil sa dopredu a začal padať. Zbehlo sa to tak rýchlo a
pritom tak pomaly... Rozzúrená voda ho zhltla akoby jej to spôsobovalo tú
najväčšiu radosť. Pomaly prestávalo pršať a mraky postupne zmizli. Zjavovali
sa blikajúce hviezdy, popri ktorých svietil jasný kosák mesiaca. Túto noc
všetko pôsobilo všedne, no pritom nezvyčajne smutne. Už nikdy nebola taká
krásna noc ako táto.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára