Bol sám (publikované 30.6.2007)

Kráčam, ako každý piatok, domov takmer prázdnou ulicou. Odkiaľ kráča dlhovlasé dievča zahĺbené tak ako vždy v nekonečných myšlienkach ? Moja cesta sa začala na zámku, kde som znovu sedela pri šálke čaju s časťou mojich blízkych ľudí. Potom malá chvíľka počúvania skúšky orchestra, ktorý ma priam očaril, takže sa mi veľmi ťažko vracalo späť do čajovne a napokon úplne odchádzalo zo zámku. Nasledovala polhodinová zastávka v parku, kde sa konal jazzový koncert. A potom misia s jasným cieľom: čo najrýchlejšie domov.

A tak kráčam s mp3kou na ušiach ako zväčša, zahrabaná, ako som už spomínala, až po korienky vlasov v myšlienkach, keď ho zrazu zbadám.

Vidím ho už druhýkrát. Je krásny. Má krásne veľké hnedé úprimné a láskavé oči plné očakávania, čo urobím. Je kdesi predo mnou a ja pokojne kráčam za ním. Potom spomalí a ja ho dobieham. Tak krásny pocit pozerať sa mu do očí. Trošku sa nahnem a pohladkám ho.


Krásny havko. Celý biely, sem tam hnedý fľak, bez obojku, s chvostíkom, ktorý mi pripomínal moje nerozčesané vlasy v o dosť kratšom vydaní. Veselo ním zavrtel a začal behať po okolí, no nikdy nezašiel odo mňa príliš ďaleko, väčšinou šiel kamsi dopredu, akoby pozeral, či nejde niekto oproti nám. Ako mi piesne Apocalyptici prenikali do duše, pozerajúc sa na neho, začala som uvažovať, že je ako ja a ja som ako on. Tulák, čo zbožňuje slobodu, s ostatnými domácimi psíkmi pokecá cez plot a ide ďalej, za ňufákom, hľadať niečo, o čom sníva. 

Počas našej spoločnej cesty sme obaja mlčali, rozprávali sme sa pohľadmi a sem tam dostal pohladenie, rozumeli sme si aj bez slov. A tak sme obaja kráčali on šťastný z toho, že nie je sám, ja tiež, ale s istou obavou, že o chvíľku sa cesta končí a možno ho už neuvidím. Blízko cieľa som sa ešte poslednýkrát zohla a pozrela mu do očí, pohladkala jeho srsť bielu sťa sneh a hovorila si: už sa za ním neotočíš.... nie.. Neotočila som sa.. prešla som 20 metrov....30 už neprišiel. Až potom ako strela pribehol ku mne. A zbadal cieľ svojej cesty. Ďalší psík. Začali sa spolu hrať a naháňať a bolo vidno, že sú obaja z toho dosť šťastní, tak som sa pobrala rýchlo preč, aby mi za ním nebolo tak veľmi smutno. Možno jeho šťastie trvalo len tu krátku chvíľku, možno ten psík potom odišiel preč, ale v tom momente bol havo šťastný.

No všetci predsa hľadáme veľké šťastie, nie je tak? Myslíte si, že veľké šťastie je lepšie než malé? Možno. Ale čo ak je predsa len lepší jeden moment šťastia ako dlhšia doba? Ten moment si, súdiac podľa seba, budeme pamätať dlhšie, pretože je jedinečný, neobyčajný, zatiaľ čo nám dlhodobé šťastie zovšednie a prestaneme ho vnímať ako šťastie, bohužiaľ, toto sa stáva. A až potom, keď to šťastie stratíme, zistíme, o čo sme prišli. Neskoro, ale predsa :)

Želám všetkým hľadajúcim svojich cieľov, aby boli úspešní a dúfam, že hava ešte stretnem a ak nie, tak snáď len preto, že už našiel niečo, čo hľadal, snáď dobrého pána alebo pani, ktorí by mu boli viac priateľmi než pánmi.

Prikladám jeho fotku :)