Všetko pokrýva prach, dosky v podlahe
sú celkom prehnité.
Okno tvorí rám dávno od skla oslobodený
Popri ňom sa vinie záves čierny červenou
niťou zdobený.
Dvere na tri zámky zamknuté
Biele sťa sneh, časom nedotknuté.
V strede nich leží neveľké srdce
červené
Umelec kreslil ho, jeho krvou je farbené.
V rohu časom poznačený gramofón
poslušne sedí
Na ňom platňa stará krúti sa ustavične
dokola
Izbou šíri sa krásna i hrozná, veselá
i smutná hudba
Zapĺňa každučký kúsok izbietky, hlas
spevavý z nej volá.
Dážď do rytmu piesne na okennú rímsu padá
I do miestnosti na odpudzujúcu dlážku
sadá
Tam kdesi stojí svetlo v tme
Biela ruža nádherná, stratená v jej
dávnom sne.
Jej telo ladné zabalené do spleti tónov
Hudbou unášať sa nechá, odolávajúc tisícom stonov
Ozývajúcich sa spoza dvier, no do izby len
malo vstupujú
Lebo pred jej svetlom prerážajúcim tmu
ihneď ustupujú.
Tancuje stále plná energie, akoby to
posledný tanec jej byť mal
Ona vie, čo ju čaká, ale nevie kedy to
príde, no videla ako dopadol ten, kto sa vzdal.
Keby oko obyčajné uzrelo tu krasu večnú
Už nikdy nechcelo by sa pozrieť inam, len
na tento obraz hľadelo by dobu nekonečnú.
Odrazu v okne mihol sa blesk a izbu
svetlo chladné zalialo
I šmykla sa jej nôžka bledá,
v očiach zmätok sa jej zračiť začal, sen jej dávny odvialo.
V tom momente hudba stíchla, platňa
rozbila sa na tisíc kúskov malých
A skončil sa tanec zdĺhavý, nastalo
ticho utrápené, ktoré prerušoval len jej vyplašený dych.
Cez srdce na dverách preletel výstrel
odkiaľsi z nekonečnej noci
Mieril jej rovno do hlavy, nebolo jej už
pomoci.
Z očí vytryskli jej slzy krvavé,
nesplní sa už jej sen
Padá pomaly k zemi, jej telo chladne
a svetlo slabne, no ona ešte túži uzrieť ho len.
Umiera, tam na dlážke skazenej, túžila
slobodnou byť,
Z väzenia tohto ujsť a nie
v temnotách blúdiť
a hľadať to, čo stratila kedysi
dávno, predtým, než dostala sa do tejto izbietky
čakala na zázrak, že nájde ho kdesi vo svete
a mysľou zaľúbenou privolá k sebe, len on mal kľúč od tejto klietky.
Už nedýcha dávno, keď dvere sa otvárajú.
V nich on samotný v celej svojej
majestátnosti stojí
Pri pohľade na ňu dve slzy z očí mu
padajú
Prebúdza sa z omámenia čiehosi
a ľútosťou mu srdce zviera, tak siahne opäť po zbrani.
Druhý výstrel sa ozýva
Obraz smutný izba skrýva.
Dvaja nehybní na zemi ležia
Za ruky sa ešte držia.
Tak teda slobodní nakoniec
a oslobodení skončili obaja.
Konečne šťastní, jeden po boku druhého,
vošli spolu do raja.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára