Samota je dar i prekliatie
Snáď nahradí ju jedno objatie.
Lenže kto objíme dušu, telo osamotené
Keď svetom krutým okolitým je zmätené?
Kto zohreje teplom ruku chladnú
Kto pohladí vlasy smutné
Kto naplní myseľ hladnú
Kto, keď je to všetko nutné?
Niet nikoho, kto uzrie pravdu tých očí
dvoch
Tak hlbokých a pritom plytkých
Čo plakali keď sladko spal i Boh
I všetci spali
a slzy potokmi sa kotúľali do
prázdnoty ťaživej
Pre jej myseľ chorú tak vábivej
Tam v kúte tmavom tíško sedí
A pred seba smutne hľadí
Srdce má už takmer prázdne
Nečaká ju tu nič krásne
Nič nie je tak, ako o tom snila
V prach zmenila sa predstava jej milá
Nepríde už nikto, kto úsmev jej daruje
Už len v spomienkach blednúcich sa
raduje
Darmo ešte dúfa v jeho príchod
On už iste dávno našiel zo života východ
Zmysel jej bytia v kope lži stratil
sa
Strážny anjel bdejúci opil sa
Zabudol na dievča mladé
Životom tak dobité a doškriabané
Znovu a zas ráno svitá
Zas a znovu v kúte skrytá
Už je veľmi unavená
Čakaním na niečo, čo zmyslom pre ňu malo
byť
Neprišlo to, nepríde to, roztrhla sa tenká
niť.
Niť jej života dotrhaná na kúsky teraz leží
tam v tom kúte, kde ona kedysi sedávala
Kým smrť neprišla si po ňu, keď posledná
kvapka krvi jej na špinavú dlážku dopadávala.
Či sa sama tak rozhodla
Že si srdce dýkou prebodla?
Áno aj nie. Donútilo ju všetko, čo stálo
proti nej.
Tak nemala možnosti inej. Konala.
A znovu sama ostala. V ničote desivej.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára