Kráčala, nevidiac kam, kráčala hmlou,
Jej kroky tiché i telo ľudské zahalené tmou.
Blúdila v myšlienkach, niť života hľadala,
Neprehliadnuc žiadny kútik, pokoja nemala.
Keď tú niť našla, ostrý nôž na ňu vzala,
Zahnala sa celou silou, aby ju preťala.
Niť však ďalej veselo sa pri nej vlní,
Nôž zlomil sa na dve časti, ozvena jej v hlave zvoní.
Pochopila hneď ako sa majú veci,
Že nemôže ich meniť sama, že žitie bude trest najväčší.
Tak zastala tam v ničote, znovu bola taká malá,
A pustila sa opäť do hry, ktorú s osudom rozohrala.
Jej kroky tiché i telo ľudské zahalené tmou.
Blúdila v myšlienkach, niť života hľadala,
Neprehliadnuc žiadny kútik, pokoja nemala.
Keď tú niť našla, ostrý nôž na ňu vzala,
Zahnala sa celou silou, aby ju preťala.
Niť však ďalej veselo sa pri nej vlní,
Nôž zlomil sa na dve časti, ozvena jej v hlave zvoní.
Pochopila hneď ako sa majú veci,
Že nemôže ich meniť sama, že žitie bude trest najväčší.
Tak zastala tam v ničote, znovu bola taká malá,
A pustila sa opäť do hry, ktorú s osudom rozohrala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára