Niť života (publikované 22.7.2007)

Kráčala, nevidiac kam, kráčala hmlou,
Jej kroky tiché i telo ľudské zahalené tmou.
Blúdila v myšlienkach, niť života hľadala,
Neprehliadnuc žiadny kútik, pokoja nemala.

Keď tú niť našla, ostrý nôž na ňu vzala,
Zahnala sa celou silou, aby ju preťala.
Niť však ďalej veselo sa pri nej vlní,
Nôž zlomil sa na dve časti, ozvena jej v hlave zvoní.

Pochopila hneď ako sa majú veci,
Že nemôže ich meniť sama, že žitie bude trest najväčší.
Tak zastala tam v ničote, znovu bola taká malá,
A pustila sa opäť do hry, ktorú s osudom rozohrala.

Tanec smrti (publikované 7.7.2007)

Všetko pokrýva prach, dosky v podlahe sú celkom prehnité.

Okno tvorí rám dávno od skla oslobodený

Popri ňom sa vinie záves čierny červenou niťou zdobený.

Dvere na tri zámky zamknuté

Biele sťa sneh, časom nedotknuté.

V strede nich leží neveľké srdce červené

Umelec kreslil ho, jeho krvou je farbené.

V rohu časom poznačený gramofón poslušne sedí

Na ňom platňa stará krúti sa ustavične dokola

Izbou šíri sa krásna i hrozná, veselá i smutná hudba

Zapĺňa každučký kúsok izbietky, hlas spevavý z nej volá.

Dážď do rytmu piesne na okennú rímsu padá

I do miestnosti na odpudzujúcu dlážku sadá

Tam kdesi stojí svetlo v tme

Biela ruža nádherná, stratená v jej dávnom sne.

Jej telo ladné zabalené do spleti tónov

Hudbou unášať sa nechá,  odolávajúc tisícom stonov

Ozývajúcich sa spoza dvier, no do izby len malo vstupujú

Lebo pred jej svetlom prerážajúcim tmu ihneď ustupujú.

Tancuje stále plná energie, akoby to posledný tanec jej byť mal

Ona vie, čo ju čaká, ale nevie kedy to príde, no videla ako dopadol ten, kto sa vzdal.

Keby oko obyčajné uzrelo tu krasu večnú

Už nikdy nechcelo by sa pozrieť inam, len na tento obraz hľadelo by dobu nekonečnú.

Odrazu v okne mihol sa blesk a izbu svetlo chladné zalialo

I šmykla sa jej nôžka bledá, v očiach zmätok sa jej zračiť začal, sen jej dávny odvialo.

V tom momente hudba stíchla, platňa rozbila sa na tisíc kúskov malých

A skončil sa tanec zdĺhavý, nastalo ticho utrápené, ktoré prerušoval len jej vyplašený dych.

Cez srdce na dverách preletel výstrel odkiaľsi z nekonečnej noci

Mieril jej rovno do hlavy, nebolo jej už pomoci.

Z očí vytryskli jej slzy krvavé, nesplní sa už jej sen

Padá pomaly k zemi, jej telo chladne a svetlo slabne, no ona ešte túži uzrieť ho len.

Umiera, tam na dlážke skazenej, túžila slobodnou byť,

Z väzenia tohto ujsť a nie v temnotách blúdiť

a hľadať to, čo stratila kedysi dávno, predtým, než dostala sa do tejto izbietky

čakala na zázrak, že nájde ho kdesi vo svete a mysľou zaľúbenou privolá k sebe, len on mal kľúč od tejto klietky.

Už nedýcha dávno, keď dvere sa otvárajú.

V nich on samotný v celej svojej majestátnosti stojí

Pri pohľade na ňu dve slzy z očí mu padajú

Prebúdza sa z omámenia čiehosi a ľútosťou mu srdce zviera, tak siahne opäť po zbrani.

Druhý výstrel sa ozýva

Obraz smutný izba skrýva.

Dvaja nehybní na zemi ležia

Za ruky sa ešte držia.

Tak teda slobodní nakoniec a oslobodení skončili obaja.

Konečne šťastní, jeden po boku druhého, vošli spolu do raja.

Bol sám (publikované 30.6.2007)

Kráčam, ako každý piatok, domov takmer prázdnou ulicou. Odkiaľ kráča dlhovlasé dievča zahĺbené tak ako vždy v nekonečných myšlienkach ? Moja cesta sa začala na zámku, kde som znovu sedela pri šálke čaju s časťou mojich blízkych ľudí. Potom malá chvíľka počúvania skúšky orchestra, ktorý ma priam očaril, takže sa mi veľmi ťažko vracalo späť do čajovne a napokon úplne odchádzalo zo zámku. Nasledovala polhodinová zastávka v parku, kde sa konal jazzový koncert. A potom misia s jasným cieľom: čo najrýchlejšie domov.

A tak kráčam s mp3kou na ušiach ako zväčša, zahrabaná, ako som už spomínala, až po korienky vlasov v myšlienkach, keď ho zrazu zbadám.

Vidím ho už druhýkrát. Je krásny. Má krásne veľké hnedé úprimné a láskavé oči plné očakávania, čo urobím. Je kdesi predo mnou a ja pokojne kráčam za ním. Potom spomalí a ja ho dobieham. Tak krásny pocit pozerať sa mu do očí. Trošku sa nahnem a pohladkám ho.


Krásny havko. Celý biely, sem tam hnedý fľak, bez obojku, s chvostíkom, ktorý mi pripomínal moje nerozčesané vlasy v o dosť kratšom vydaní. Veselo ním zavrtel a začal behať po okolí, no nikdy nezašiel odo mňa príliš ďaleko, väčšinou šiel kamsi dopredu, akoby pozeral, či nejde niekto oproti nám. Ako mi piesne Apocalyptici prenikali do duše, pozerajúc sa na neho, začala som uvažovať, že je ako ja a ja som ako on. Tulák, čo zbožňuje slobodu, s ostatnými domácimi psíkmi pokecá cez plot a ide ďalej, za ňufákom, hľadať niečo, o čom sníva. 

Počas našej spoločnej cesty sme obaja mlčali, rozprávali sme sa pohľadmi a sem tam dostal pohladenie, rozumeli sme si aj bez slov. A tak sme obaja kráčali on šťastný z toho, že nie je sám, ja tiež, ale s istou obavou, že o chvíľku sa cesta končí a možno ho už neuvidím. Blízko cieľa som sa ešte poslednýkrát zohla a pozrela mu do očí, pohladkala jeho srsť bielu sťa sneh a hovorila si: už sa za ním neotočíš.... nie.. Neotočila som sa.. prešla som 20 metrov....30 už neprišiel. Až potom ako strela pribehol ku mne. A zbadal cieľ svojej cesty. Ďalší psík. Začali sa spolu hrať a naháňať a bolo vidno, že sú obaja z toho dosť šťastní, tak som sa pobrala rýchlo preč, aby mi za ním nebolo tak veľmi smutno. Možno jeho šťastie trvalo len tu krátku chvíľku, možno ten psík potom odišiel preč, ale v tom momente bol havo šťastný.

No všetci predsa hľadáme veľké šťastie, nie je tak? Myslíte si, že veľké šťastie je lepšie než malé? Možno. Ale čo ak je predsa len lepší jeden moment šťastia ako dlhšia doba? Ten moment si, súdiac podľa seba, budeme pamätať dlhšie, pretože je jedinečný, neobyčajný, zatiaľ čo nám dlhodobé šťastie zovšednie a prestaneme ho vnímať ako šťastie, bohužiaľ, toto sa stáva. A až potom, keď to šťastie stratíme, zistíme, o čo sme prišli. Neskoro, ale predsa :)

Želám všetkým hľadajúcim svojich cieľov, aby boli úspešní a dúfam, že hava ešte stretnem a ak nie, tak snáď len preto, že už našiel niečo, čo hľadal, snáď dobrého pána alebo pani, ktorí by mu boli viac priateľmi než pánmi.

Prikladám jeho fotku :)

Samota (publikované 17.6.2007)

Samota je dar i prekliatie

Snáď nahradí ju jedno objatie.

Lenže kto objíme dušu, telo osamotené

Keď svetom krutým okolitým je zmätené?

Kto zohreje teplom ruku chladnú

Kto pohladí vlasy smutné

Kto naplní myseľ hladnú

Kto, keď je to všetko nutné?

Niet nikoho, kto uzrie pravdu tých očí dvoch

Tak hlbokých a pritom plytkých

Čo plakali keď sladko spal i Boh

I všetci spali

a slzy potokmi sa kotúľali do prázdnoty ťaživej

Pre jej myseľ chorú tak vábivej

Tam v kúte tmavom tíško sedí

A pred seba smutne hľadí

Srdce má už takmer prázdne

Nečaká ju tu nič krásne

Nič nie je tak, ako o tom snila

V prach zmenila sa predstava jej milá

Nepríde už nikto, kto úsmev jej daruje

Už len v spomienkach blednúcich sa raduje

Darmo ešte dúfa v jeho príchod

On už iste dávno našiel zo života východ

Zmysel jej bytia v kope lži stratil sa

Strážny anjel bdejúci opil sa

Zabudol na dievča mladé

Životom tak dobité a doškriabané

Znovu a zas ráno svitá

Zas a znovu v kúte skrytá

Už je veľmi unavená

Čakaním na niečo, čo zmyslom pre ňu malo byť

Neprišlo to, nepríde to, roztrhla sa tenká niť.

Niť jej života dotrhaná na kúsky teraz leží tam v tom kúte, kde ona kedysi sedávala

Kým smrť neprišla si po ňu, keď posledná kvapka krvi jej na špinavú dlážku dopadávala.

Či sa sama tak rozhodla

Že si srdce dýkou prebodla?

Áno aj nie. Donútilo ju všetko, čo stálo proti nej.

Tak nemala možnosti inej. Konala. A znovu sama ostala. V ničote desivej.

Utrpenie (publikované 26.4.2007)

Keď človek počuje slovo "utrpenie", napadne ho niečo negatívne, je to samozrejmé. Bolesť, smútok a mnoho ďalších záporných pocitov. Ale prečo by utrpenie nemohlo byť aj pozitívny pocit? Čo ak je všetko inak? Čo ak zmyslom nášho života nie je šťastie, ale utrpenie?

V mojej mysli kvitne myšlienka, ktorá sa stotožňuje s tým, že význam nášho bytia je v utrpení, nie v šťastí. Bez utrpenia by totižto šťastie nebolo. Bez utrpenia by sme nepoznali ten zvláštne krásny pocit, že všetko je tak jednoduché a dokonalé, a najmenšie maličkosti majú najväčší význam. Len keď človek trpí, vidí, ktoré veci a ktorí ľudia, ktoré udalosti majú pre neho najväčší význam, nájde cestu k poznaniu, na ktorú by bez utrpenia možno nikdy nezablúdil. Človek jednoducho potrebuje padať na to, aby znova vzlietol do výšin. Do výšin, z ktorých ešte mnohokrát spadne na tvrdú zem.

Utrpenie núti ľudí zamýšľať sa nad svojimi chybami, čo rozvíja ich psychickú stránku, rastú na duchu a mnohokrát sa z nich stávajú talentovaní filozofi, ktorým tá chuť zamýšľať sa málokedy zmizne. Utrpenie je teda dar. Je to šanca či už byť lepší alebo sa poučiť, snáď nájsť cestu za šťastím alebo objaviť v sebe niečo nové.

Tiež učí ľudí snívať, predstavovať si, túžiť, odchádzať z tohto sveta do sveta vlastného plného krásnych myšlienok, vecí, možno pre niekoho úplne obyčajných. To, po čom človek túži, má tým väčšiu hodnotu, čím dlhšie pre to trpí.

Keď človek trpí, má pocit, že to už nemôže byť horšie, že mu bolesť trhá celé vnútro na tisíce drobných kúskov, ktoré bude jedného dňa musieť pozbierať a pozliepať. Ale uvedomme si, že vždy to môže byť horšie. Ešte stále žijeme a môžeme dúfať, že to nebude trvať večne, že po niečom zlom príde niečo dobré, veď negatíva nemôžu existovať bez pozitív, nevolali by sa potom negatíva. Skúsme teda trpieť s úsmevom, aj keď to ide len veľmi ťažko. S úsmevom, lebo náš duch rastie a naberá na sile, rozvíja sa a čaká na príchod niečoho dobrého čo nás v budúcnosti, blízkej či ďalekej, čaká. Ak to dokážeme, prekonáme sami seba a z utrpenia si vezmeme ešte viac múdrosti.

Tým pádom je aj v utrpení kúsok šťastia. Všetko samozrejme záleží od uhla pohľadu, nikto, kto si toto prečítal (ak si to niekto vôbec prečítal), so mnou nemusí súhlasiť, sú to len moje pocity z bolesti, ktorá mi robí týmto spôsobom radosť. Je zvláštne, že utrpenie má spojitosť so šťastím, zatiaľ čo šťastie s utrpením ani nie.

Kroky po ceste minulosti, súčasnosti a budúcnosti (publikované 24.2.2007)

Človek je zvláštny tvor. Aké je jeho poslanie netuším, no niektorí ľudia hovoria, že je tu nato, aby využíval všetky dary sveta, aby bol tým najvyšším stupienkom všetkých foriem života. S týmto tvrdením sa nestotožňujem.

Človek sa tým najvyšším stupienkom učinil sám svojím správaním a túžbou byť nadradený, byť pán. On určil pravidlá pre seba aj všetkých ostatných, nie boh ani príroda, len on sám. Takže poslanie nemá, ak si ho nevymyslí. Odpradávna, ako rástol, ako sa vyvíjal, s ním rástli jeho vlastnosti, ktoré ho jedného dňa zničia: chamtivosť, závisť, sebeckosť. Nech akokoľvek tieto vlastnosti potláča, v každom jednom sú. Aj ten najsvätejší človek ich kdesi v kútiku duše skrýval pred svetom.

Nato, aby bol človek mocný, aby si udržiaval svoje hlúpe pravidlá a aby ich dodržiavali aj iní, potreboval zmanipulovať istú časť ostatných ľudí. Čím viac, tým lepšie. Preto vymyslel slovo BOH. Tým, samozrejme, netvrdím, ze boh nemusí existovať, všetko je hra slov :) . Vyhlásil ho teda za všemohúceho, za stvoriteľa rozhodujúceho o živote a smrti a zaviedol jednoduché pravidlo: čokoľvek, čo mu nebude vyhovovať, je proti jeho bohu a je to teda zlé. To jest, ľudia nesmeli mať odlišný názor než ich boh, nesmeli robiť, čo mu nevyhovovalo a taktiež museli odvádzať istú časť svojho majetku. To bolo pekne premyslené ovládanie ľudí.

Len si všimnite, ako nás cirkev ovláda aj v súčasnosti, bez ohľadu nato, či veríte v ich boha alebo nie. Jednoduchý príklad: keď v bare tancuje takmer nahá žena, hlavne starší ľudia sa pohoršujú. Áno, až tak ďaleko siaha vplyv cirkvi. Poviete si: ale veď je to neslušné..a čo je slušné? Základy slušného správania položil kto? Nuž v Ríme to bol Gaius Octavius Augustus (augustus=vznešený). Ale potom ich ovplyvnila cirkev...iní ľudia...Hlavne, že v antike alebo v iných dávnych časoch bolo všetko trošku inak, tam by spomínaná skoro nahá teta nebola ničím zvláštna, možno účesom na tú dobu alebo make upom.

Myslíme si, že máme vlastný názor, ale je to skutočne tak? Nevtĺkol nám ho len niekto do hlavy, kým sme boli v nižšej sfére zmýšľania? Alebo si ho "prepožičiavame" od niekoho s predpokladom, že je správny? Ani netušíme, koľko ľudí s nami manipuluje, manipulovalo a bude manipulovať pod zámienkou, že je to náš vlastný názor. Nie, nerobia to kvôli náboženstvu, či nejakej organizácii, ale kvôli sebe. Kvôli svojej neuhasínajúcej túžbe po moci. V súčasnosti sa to možno už tak veľmi neprejavuje, ľudia sa už nedesia rozprávok o zatratení a podobných výmyslov niektorých šibalských hláv, čo je dobré aj nie.

Tak či onak, ľudia sa zničia sami, ak sa nenaučia chápať a vnímať svoje okolie, ak sa nezačnú pozerať aj očami druhých, ak si nepremyslia svoje skutky. Ak sa nenaučia takéto skutočne maličké no i veľmi dôležité veci, ovládnu ich vlastné chyby a postrčia ich do priepasti večného zabudnutia a ničoty, odkiaľ sa už späť vrátiť nedá. Nečakajte odo mňa ľútosť, lebo nie sme hodní ľútosti, mrzí ma len to, že budú trpieť aj nevinní: zvieratá, príroda a deti. No možno sa ešte stále môžme spamätať a vrátiť späť na križovatku a vybrať si inú cestu. Veď všetko sa dá, keď sa chce. Človek ma obdivuhodnú silu vôle, tak to využime a zmeňme koniec nášho bytia na začiatok doby pravdy, rešpektovania a dostatočnej sebakotroly i sebakritiky.

Daždivý večer (publikované 15.2.2007)

Kráčal ulicou, ktorú osvetľovala jediná ešte vytrvale svietiaca lampa. Nekonečný dážď mu nemilosrdne padal do tváre a jeho šum pohlcoval ajtak tiché kroky. Myslel na ňu. Len na ňu totiž dokázal myslieť. Chcel byť stále s ňou, pre chvíľku pri nej by urobil čokoľvek, lenže teraz sa cítil byť bezmocný. Pretože bol bezmocný. Musel prijať krutú pravdu: už ju nikdy neuvidí. Nikdy už nebude počuť jej veselý smiech, nikdy ju už neobjíme, či nepohladí, už nepobozká pre neho tie najkrajšie a najmilšie pery, nie, už sa nestretnú ich ruky či pohlady. Nikdy.

Navždy bez nej. Veta, ktorá sa mu rovnala smrti... Niekde blízko udrel hrom, a tak inštinktívne zdvihol hlavu a pozrel na nebo, na blikajúce hviezdy, ktoré bolo vidieť kdesi v diaľke, kam už mračná nesiahali a šepkal: "prečo, Bože?"

Bol to dobrý človek, ktorý ľúbil z celého srdca, ba priam miloval, no láska nemala v jeho dobe miesto, osud ju kruto vytrhol z jeho života, bez pýtania, bez upozornenia ostal sám, proti svojej vôli.

Potom sklonil hlavu, uprel pohľad do neznáma a len šiel dopredu, po ceste zúfalstva a bezmocnosti, až sa dostal na rušnú cestu, popri ktorej tiekla rieka. Okolo neho bolo mnoho ľudí, večne sa ponáhľajúcich, hlučné autá narúšali pokoj noci neustále prichádzajúce a znova odchádzajúce, no on len neprítomne šiel niekam, sám netušiac kam. V mysli sa mu opakovalo všetko, čo sa stalo, cítil to vyblednuté šťastie, ten pocit, keď bol s ňou, tak krásny pocit nekonečného šťastia, akoby bola samotná Zem rajom. Tak sa pri nej cítil vždy. A bez nej, to bol najväčší a najhorší trest.

Zastal na celkom prázdnom moste a zadíval sa na rozbúrenú vodu pod ním tečúcej rieky. Dá sa takto pokračovať ďalej? Vybral z vrecka trochu pokrčenú fotku. Vyzerala na nej ako anjel. Bolo to až príliš dokonalé a on to vedel. Už nechcel byť. Nemal prečo byť. Už bol úplne rozhodnutý. Vystúpil na múr, o ktorý sa ešte pred chvíľou opieral. Poslednýkrát sa obzrel za seba. Zdalo sa mu, že tam stojí. Tam neďaleko. "Nie, neskáč, nerob to!" Bola to len jeho pobláznená predstavivosť. V skutočnosti tam stálo nejaké dievča pomaly a opatrne blížiace sa k nemu, no keď uvidelo smutný a prázdny pohľad jeho očí, súcitne a trochu vystrašene bez slova cúvlo zvierajúc v ruke mobil. Otočil sa späť k rieke a posledný raz uprel zamilovaný pohľad na fotografiu. Pritisol si ju k perám, potom ju zovrel v dlani a vystrel ruky do tvaru kríža.. Nastalo uplné ticho, v pozadí ktorého bolo počuť telefonát vyplašeného dievčaťa na políciu.

Naklonil sa dopredu  a začal padať. Zbehlo sa to tak rýchlo a pritom tak pomaly... Rozzúrená voda ho zhltla akoby jej to spôsobovalo tú najväčšiu radosť. Pomaly prestávalo pršať a mraky postupne zmizli. Zjavovali sa blikajúce hviezdy, popri ktorých svietil jasný kosák mesiaca. Túto noc všetko pôsobilo všedne, no pritom nezvyčajne smutne. Už nikdy nebola taká krásna noc ako táto.